1970: Úlohu splnil, no naplnenia sna o Tour sa dočkal až po desaťročiach

„S Merckxom sme sa stretli mnohokrát. Boli sme si podobní výzorom aj štýlom. Chalani v pelotóne ma k nemu prirovnávali. Diváci nie, pretože v médiách sa o nejakom Merckxovi, pochopiteľne, nepísalo,“ spomína Smolík. „Na trati sme proti sebe naposledy bojovali na olympijských hrách v Tokiu v roku 1964. Bola to posledná Merckxova sezóna medzi amatérmi. Spájalo nás, že sme v Japonsku ani jeden neuspeli.“

Po Janovi Veselom bol Jan Smolík druhým československým víťazom Pretekov mieru. Patril ku generácii jazdcov, ktorá sa zaslúžila o rozmach cestnej cyklistiky. Pre elegantnú jazdu, dobrý špurt a výkonnosť v kopcoch ho novinári pasovali na úroveň najlepších profesionálov. A diváci volali: „Smolíčku, pacholíčku, dojeď nám ve žlutém tričku.“

Po niekoľkých mimoriadne vydarených sezónach si vo veku 28 rokov vysníval prestup medzi profesionálov. Odvážny plán? Z hľadiska športového určite nie. Smolík bol výkonnostne výborne pripravený. Niet divu, keďže v rámci tréningu chodieval počas zimného obdobia pomáhať do lesa s ťažbou dreva. „Bol som však zmierený s tým, že budem potrebovať rok na adaptáciu,“ rozpráva.

Výzvu bol ochotný prijať. Bojovať o slávu po boku najlepších na najnáročnejších pretekoch sveta. „Jazdil som nielen s Merckxom, ale aj s Gimondim, Bahamontesom a ďalšími chalanmi, ktorí sa neskôr stali hviezdami medzi profesionálmi. Naša výkonnosť bola vyrovnaná. Ale keď prešli na druhý breh, spravili skok o úroveň vyššie.“

Veril, že aj on sa s abnormálnymi nárokmi profesionálnej cyklistiky vyrovná. Hoci priznáva... „Hory, ktoré sa jazdia na Tour de France, sú hrozivé. Francúzske Stredohorie pre nás, chalanov zo strednej Európy, ešte nebolo nenormálne. Ale keď sme mali ísť na Tourmalet, Galibier či Iseran, bolo to šialené,“ konštatuje s rešpektom.

Jan Smolík

Odvahu mu dodával fakt, že Merckxov svokor, ktorý viedol tím s belgickou hviezdou, Smolíka nepriamo nabádal k emigrácii. „Po mojom víťazstve v Pretekoch mieru hovoril, že keď pôjdem nabudúce do západnej Európy, nech si vezmem len sedlo a riadidlá,“ spomína Smolík.

Hrdina československej cyklistickej reprezentácie navyše všetky slávne kopce, s ktorými by sa pasoval na Tour de France, už poznal. Zažil ich počas pretekov Tour de l’Avenir, ktoré boli síce určené amatérom, no kopírovali etapy Grande Boucle. Ale s pretekárskou technikou, ktorú mali k dispozícii socialistickí jazdci, to nešlo. „Mali sme prevodník 46/54 a päťkolečko 13–21. A keď nás videli, ako ideme smer Tourmalet, prišli za nami a hovorili, že to nevyjdeme, že to nie je možné. Tak sa o nás postarali a zohnali nám materiál, aby sme tie kopce prešli.“

Smolík to zvládol, aj preto si trúfal a veril. A na jar 1970 sa zdalo, že jeho želanie bude vyslyšané. Dostal jasné ultimátum. „Ak chceš k profesionálom, družstvo musí v Pretekoch mieru skončiť do tretieho miesta,“ povedali súdruhovia kapitánovi reprezentácie.

Smolík sa nezľakol. S podobnými úskokmi režimu mal dostatok skúseností. „Keď sa v etapách Pretekov mieru darilo a výsledky boli uspokojivé, mohli sme vycestovať na zahraničné etapové preteky. Ak sa nám nedarilo, nesmeli sme nikam,“ približuje Smolík realitu 60. rokov. Národný tím nakoniec skončil druhý. „Sláva, dostanem sa k profesionálom,“ zaradoval sa Smolík. Veď už mal dohodnuté angažmán v Taliansku. Išlo však len o planú nádej. „Začala sa tvrdá normalizácia. A režim môj odchod neumožnil.“

Podobný osud neskôr postihol aj mnohých ďalších českých cyklistov, ktorí žiarili v etapách Pretekov mieru. Napríklad Antonín Bartoníček ovládol šesť etáp, no do zahraničia prestúpiť nesmel. Jan Smolík jazdil ešte niekoľko sezón, no už vo veku tridsaťjeden rokov ukončil kariéru. Po nežnej revolúcii sa potom opäť stretol s Merckxom – stali sa obchodnými partnermi. Smolík viedol obchod so športovým tovarom zameraným na cyklistiku a značka Merckx bola súčasťou jeho portfólia. Spolupráca dvoch cyklistických legiend sa skončila až po odchode víťaza Pretekov mieru do dôchodku.

Napokon sa však Smolík na Tour de France predsa len pozrel. V roku 2021 patril k trojici českých legiend (Smolík, Bartoníček, Škoda), ktorú Škoda Auto vzala pozrieť sa na preteky. „Konvoj Starej dámy som vždy túžil spoznať zblízka. Nazrieť do zákulisia profesionálov. Škoda Auto mi splnila sen.“