Práve jeho zásluhou sa cyklokros vtedajšieho Československa dostal na vrchol popularity. „Strašne veľa pre cyklokros urobila televízia, respektíve Robert Bakalář. On cyklistiku miloval. Pamätám si, že raz letel na Svetový pohár do Ríma. Ja som tam bol ako tréner sám s mechanikom. Blata na okruhu bolo po kolená. Tak som ho požiadal, či pôjde so mnou do depa čistiť bicykle, pretože umývanie bicyklov pre štyroch chalanov počas pretekov by sme nezvládli. Robert naozaj išiel. A následne po pretekoch, celý od blata, zamieril do lietadla,“ spomína na výnimočnú osobnosť televízneho komentátora. „Keď išli preteky naživo v televízii, Robert dokázal ľudí strhnúť. Uvedomiť si treba aj to, že vtedy v programe nebolo veľa na výber. Nedeľný čas po obede bol takmer v každej domácnosti spojený s cyklokrosom.“
A keď sa pridali úspechy, bolo o pozornosť postarané. „Veľmi veľkú úlohu zohral aj fakt, že verejnosť chalanov milovala pre ich víťazstvá. Nikto im nič nezávidel, pretože všetci vedeli, ako veľmi musia drieť, aby boli v cyklokrose úspešní,“ premýšľa Čestmír Kalaš.
Sám s cyklistikou začal už ako dieťa na základnej škole. Vtedy mu ju chceli zakázať. „Vraj mám investovať energiu do niečoho, čím sa budem živiť,“ smeje sa Kalaš. Cyklistika ho napokon živila takmer celý život. Najprv v role trénera a šéfa oddielu v Tábore, neskôr bol trénerom reprezentácie, hlavným organizátorom majstrovstiev sveta v Tábore a nakoniec pre cyklistov vyrábal oblečenie. Podnikateľské začiatky v deväťdesiatych rokoch však boli drsné. Rovnako ako kedysi tie cyklokrosové…
„Pre nás bolo zásadné, že sme mohli jazdiť do cudziny a chalani mohli bojovať v kvalitnej konkurencii. Ale je fakt, že spočiatku som sa modlil, aby niekto neutiekol. To by bol strašný problém. Nikdy som však chalanom nebral pasy. Boli sme dobrá partia a vedel som, že väčšina z nich má doma rodinu,“ opisuje obdobie tuhej totality.
S táborským oddielom sa Kalaš dostal do pozície reprezentačného tímu „B“. „Väčšinou som zohnal pozvánky na preteky od spriateleného robotníckeho klubu, najčastejšie v Linzi. Na to, pochopiteľne, súdruhovia v Československu počúvali, a pravidelne nás púšťali von. A tiež sme mali šťastie, že nás podporovalo vtedajšie zväzové vedenie,“ hovorí Kalaš, ktorý na jar oslávi osemdesiate prvé narodeniny.
Všetci cyklokrosoví pretekári dreli ako blázni, aby sa dostali medzi elitu a mohli vycestovať v rámci cyklokrosového tímu z Tábora či reprezentácie do západnej Európy. Veď cyklokros sa vtedy jazdil v Rakúsku, Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku, Luxembursku, Belgicku, Holandsku, Španielsku či Taliansku. „Bola to najschodnejšia cesta, ako vycestovať. V rámci táborského oddielu sme pritom nemali žiadne veľké výhody, pretože sme neboli stredisko športu. Nedostávali sme materiál. Všetko sme si kupovali. Keď niekto zlomil prehadzovačku, musel si kúpiť novú za vlastné. Ale štartovné či prize money boli veľmi zaujímavé. Napríklad v Ríme sa jazdilo o tisíc mariek,“ spomína Čestmír Kalaš.
Aj preto pri súbojoch vo Večnom meste burcoval najväčšie hviezdy národného tímu, aby poriadne makali. „V Ríme bol široký štart a úvodný koridor, ale potom prišla ostrá zákruta doprava. Vedelo sa, že Karel Camrda nemá najlepšie štarty. Tak som za ním šiel a hovoril mu, že musí zavrieť oči, drieť ako divý a jednoducho do tej zákruty vojsť čo najlepšie, aby neprišiel o šancu na víťazstvo.“
Inokedy zase pri výprave za hranice celá výprava nabalila galusky. „Vtedajšie Barumky predstavovali špičku na celom svete, ale vonku sa nedali kúpiť. Mohli sme vziať len obmedzené množstvo. Ale stávalo sa, že každý z chalanov ich mal výrazne viac a vonku ich speňažil. Raz nás nachytal rakúsky colník. Tak sme ho presvedčili, že ide o rôzne typy na rôzne povrchy, keď sa mení počasie. Museli sme zložiť kauciu a jej vrátenie pri návrate bolo podmienené rovnakým počtom galusiek. Lenže v Nemecku nám pretekári ostatných tímov galusky rozobrali hneď po príchode,“ smeje sa Kalaš. „Musel som ísť za tamojším šéfom klubu, ktorý zavolal na príslušné miesta, že išlo o politickú výpomoc v rámci športu. Pri návrate na mňa potom colník kričal, že nabudúce ma zatkne a strávim život v Linzi vo väzení. Tak som potom veľmi dlho jazdil cez rakúske hranice zásadne v čiapke, aby som sa maskoval a moja holá hlava ma neprezradila.“
Veľkou výhodou bolo, že cyklokros sa stal spoločenským fenoménom. A vtedajšie hviezdy športu milovali aj colníci. Preto keď sa reprezentácia, či už elitný výber, alebo táborské béčko jazdiace tiež v dresoch národného tímu, vracala z pretekov, jej členovia na československých hraniciach nikdy nemali problémy. „V Nemecku kúsok od Augsburgu bol veľkoobchod, kde nám nechávali cyklistické komponenty za veľmi výhodné ceny. Takže občas si chalani kúpili dve prehadzovačky pre seba a ďalšie dve na kšeft domov, čím pokryli náklady na vlastné cyklistické potreby. Z väčšiny pretekárov sa neskôr stali veľmi úspešní obchodníci,“ usmieva sa Kalaš.
Československý cyklokros mal vo svete zvuk. Svetové zlato prvýkrát získal Miloš Fišera v roku 1981, neskôr k nemu v 80. rokoch pribudli Šimůnek, Camrda či Glajza. „Miloš Fišera mal ako majster sveta veľkú autoritu. Keď sme s ním niekam prišli, väčšinou sme mali od organizátorov ubytovanie aj stravu zadarmo. Všade si vážili, že československý cyklokros je súčasťou ich pretekov. Teda okrem Holandska, tam na nás šetrili a museli sme všetko platiť,“ vybavuje si Kalaš. „Ale napríklad v španielskom Bilbau sme mali zase také skvelé vzťahy, že nám uhradili pobyt a jedlo nielen počas pretekov, následne nás nechali ešte ďalší týždeň trénovať, takže sme mali postarané o kvalitnú prípravu. Vedeli totiž, že síce máme holý zadok, ale cyklokros robíme srdcom.“
