1986: Ťažká rana pre režim, na Štvanici fandia emigrantke Navrátilovej

Zdroj fotografie: ČTK / Khol Pavel

Komunistickí pohlavári na čele s predsedom vlády Lubomírom Štrougalom radšej predčasne mizli z čestných lóží a nasadali do pripravených limuzín. Československá televízia musela okamžite po poslednej loptičke prerušiť priamy prenos, aby celý národ nevidel túto „vzpouru“ a nepočul prehovoriť zakázanú tenistku. Bol júl 1986, v novovybudovanom areáli na Štvanici sa konal tenisový Pohár národov (Fed Cup) a súdruhovia verili, že tu osem tisíc divákov, ktorí sa zmestili na tribúny centrálneho kurtu, oslávi štvrtý československý triumf v súťaži po sebe.

Diváci vo finále naozaj burácali – no úplne inak, než si režim želal...

Československo sa síce prebojovalo do finále, no súperom boli Spojené štáty americké s Chris Evertovou a predovšetkým Martinou Navrátilovou. Na tlačovej konferencii mohli na hráčku, ktorá v roku 1975 z Československa emigrovala a o šesť rokov neskôr získala americké občianstvo, mieriť iba vopred schválené otázky. V bulletine, ktorý bol k finále vytlačený, zostalo jej meno zamlčané, lenže dav fanúšikov na tribúnach umlčať nešlo. V jej finálovom zápase proti Hane Mandlíkovej bolo publikum na strane Navrátilovej a búrlivo oslavovalo víťazné výmeny. Mandlíková hľadela do publika s údivom a krútila hlavou. „Vtedy som nechápala, že ľudia nefandia Martine, ale že fandia proti režimu. Vtedy mi to dosť vadilo,“ povedala neskôr.

Keď zápas prehrala, Američanky definitívne získali Fed Cup. Na záverečnú štvorhru sa jej ani Helene Sukovej už nechcelo, no funkcionári ich donútili nastúpiť. Frustrovaná Mandlíková potom predviedla na kurte nevídanú scénu, keď sa pustila do hlavného rozhodcu, ktorý bol z Československa. Kričala a z publika sa po jednom z jeho verdiktov ozvalo: „Kde sme? V Amerike?“ On sa ju snažil upokojiť a do mikrofónu česky nabádal: „Tak a budeme pokračovať v tenise,“ čo vyvolalo úprimný smiech publika aj Navrátilovej. Mandlíková pokračovala, žartovala napríklad o čiapke, ktorú mal rozhodca na hlave, a slovenský komentátor Československej televízie Igor Teleky sa v éteri rozčuľoval: „Tak toto nie je vtipné. Jej hra sa mi páči, páči sa mi aj ako dievča, ale toto na tenise nepotrebujeme. Nie je to tréning.“

Akonáhle sa zápas skončil a došlo k dekorovaniu víťaziek, československí fanúšikovia, ktorí by za iných okolností mali smútiť, spustili víťazný pokrik: „Martina, Martina...“

Zdroj fotografie: Michal Růžička / MFDNES + LN / Profimedia

Navrátilová si vzala mikrofón – pôvodne dostala príkaz, že smie hovoriť len po anglicky –, no ako žena zo slobodnej krajiny si to urobila po svojom. Najprv po anglicky poďakovala svojmu tímu, potom prešla do češtiny a okrem iného povedala: „Pre mňa to bolo výnimočné, naozaj som nečakala, že ma takto privítate. A dúfam, že to nebude trvať ďalších jedenásť rokov, kým sem prídem znova a budem hrať tenis.“

Potom len so slzami v očiach počúvala ohlušujúci potlesk.

O tri roky režim padol, ona už mohla bez obáv jazdiť do rodných Řevníc za mamou a sestrou – aj tak však trvalo až do roku 1995, kým sa českému publiku opäť predstavila. Na exhibícii, na ktorej sa ako partner tenisového zväzu podieľala spoločnosť Škoda, sa na Štvanici znovu postavila proti Mary Pierceovej. „Keď som po tom finále v roku 1986 hovorila, že to snáď tentoraz nebude trvať jedenásť rokov, kým si tu zasa zahrám, bolo pre mňa neuveriteľné, že to trvalo deväť rokov. Nemyslela som si, že to bude tak dlho, a hlavne že ešte vôbec budem hrať. Ale lepšie neskoro ako nikdy,“ povedala Navrátilová, ktorá druhý exhibičný duel Jany Novotnej proti Bulharke Maleeovej sledovala z lóže spolu s prezidentom Havlom.

Mimochodom, od Věry Čáslavskej, predsedníčky olympijského výboru, dostala Navrátilová na Štvanici olympijskú medailu ako ocenenie svojej dlhej kariéry (celkovo vyhrala 59 grandslamov, z toho 18-krát dvojhru, 31-krát štvorhru a 10-krát mix) a tenistka venovala 30-tisíc dolárov na rozvoj českého juniorského tenisu.