Zdroj fotografie: ČTK / Alan Pajer
V novembri 1989 sa však Dominik Hašek, rovnako ako milióny Čechoslovákov, stal priamym účastníkom zmien tunajších politických pomerov. „Chcel som byť pri tom. Chcel som vedieť, čo sa deje a vidieť to na vlastné oči,“ spomína na udalosti Nežnej revolúcie.
Keď represívne zložky štátu v piatok 17. novembra na Národnej triede brutálne zakročili proti bezbranným protestujúcim, predovšetkým študentom, správy sa z cenzurovaných médií šírili z Prahy do zvyšku krajiny len slimačím tempom. A zvlášť vojaci boli odkázaní výlučne na Rudé právo. Po niekoľkých dňoch však aj Hašek v kasárňach zachytil, čo sa deje, a tak po jednom tréningu prehovoril ďalšie kvarteto spoluhráčov, aby okamžite vyrazili z Jihlavy do Prahy. „Ako vojaci sme boli odstrihnutí od reality. Ale keď sme sa dozvedeli, čo sa deje, naštartovali sme zelenú škodovku, ktorú som vtedy mal, a zamierili sme na Václavák,“ opisoval Hašek.
V aute sa spolu s ním tlačili Petr Hrbek, Milan Kastner, Tomáš Sršen a František Kučera (s ktorým Hašek neskôr získal zlato v Nagane). V Prahe sa hneď stretli s futbalistami Sparty, medzi nimi boli Ivan Hašek, Stanislav Griga či Tomáš Skuhravý, ktorí im prerozprávali, čo sa v meste deje, a zároveň im dali päť metrov trikolóry, aby s ňou nastúpili v ďalších zápasoch. „Václavák bol pre mňa neskutočný zážitok,“ povedal Hašek.
Ľudia tu štrngali kľúčmi, skandovali heslá. Po demonštrácii však okamžite utekali späť do kasární. Nemali opušťáky, do Prahy sa vydali vo svojom voľne. Ako hokejisti mali voľnejší režim. „Do Jihlavy sme sa vrátili nasiaknutí atmosférou a podarilo sa nám získať aj ostatných.“
O deň neskôr nastúpili s Duklou na zápas v Pardubiciach a Hašek so spoluhráčmi skutočne dodržali sľub – na dresy si pripli trikolóry, jeden zo symbolov revolúcie. Rozhodcovia ich však najprv nechceli pustiť do zápasu, pretože špendlík predstavoval nebezpečenstvo pre protihráčov. Kustód Pavel Křížek však trikolóry rýchlo prišil k dresom, a tak Jihlavčania naozaj nastúpili s trikolórou na hrudi.
Zo strany armádneho klubu, od ktorého sa očakávala poslušnosť voči režimu, to chcelo poriadny kus odvahy. „Ozývali sa hlasy: Ste v armáde, doplatíte na to viac ako ktokoľvek iný. Ale mali sme dvadsať, niektorí o niečo viac, a asi sme sa na svet pozerali agresívnejšie, odhodlane.“
Revolúciu už nebolo možné zastaviť a ľudia na niekoľko týždňov či mesiacov stratili záujem o hokej – návštevnosť klesla. Odzrkadlilo sa to aj na ľade. „V jednom zápase ma rozhodca poriadne vytočil. Išiel som za ním a hovorím mu: ‚Do kelu, nevidíš tie ich fauly? Pískaj niečo.‘ A on sa na mňa otočil a povedal: ‚Človeče, Hašane, tu ide o budúcnosť národa, a ty riešiš nejaký faul?‘ Úplne ma tým rozhodil.“
Prišla sloboda a s ňou aj možnosť odísť do NHL a plniť si americký sen bez nutnosti emigrovať alebo zháňať súhlas komunistických pohlavárov. Hašek sa tejto šance chytil naplno, šesťkrát získal Vezina Trophy pre najlepšieho brankára NHL, pridal aj dve Hart Memorial Trophy pre najužitočnejšieho hráča. A v roku 1998 po zlate v Nagane mu prezident Václav Havel symbolicky ponúkol svoj úrad, ako si to vtedy v eufórii želal ľud. Vtedy to bolo symbolické stretnutie – stalo sa tak necelých deväť rokov po tom, čo Hašek naštartoval svoju zelenú škodovku a vyrazil na Václavské námestie – aby tam, spolu s ostatnými, vyvolával slávu aj samotnému Havlovi.
