Zdroj fotografie: ČTK / Doležal Michal
Lenže na rozdiel od olympiády tu prvých šesť strelcov s prehľadom uspelo, a tak tréner Ivan Hlinka siahol po netradičnom riešení. Namiesto Milana Hniličku poslal do bránky Romana Čechmánka a na piaty nájazd, ktorý mohol napínavý boj o finále rozhodnúť, nečakane nominoval obrancu Jaroslava Špačka. „Bol som prekvapený,“ priznáva Špaček. No ako z jeho rozprávania pochopíte, Hlinka vedel, čo v ňom drieme.
Šokovali ste mnohých fanúšikov pri televízii, ale bravúrne ste Rona Tugnutta prekonali. Kde sa to vo vás vzalo?
Celé to vzniklo rok predtým pri mojom angažmáne vo švédskom Färjestade. Ráno pred zápasom som išiel päť nájazdov a s brankárom sme sa stavili o nejaké pitie. A raz som premenil všetkých päť. Videl to asistent trénera a povedal: Večer ťa tam pošlem. Nájazdy však neboli, ale keď sme o dva dni hrali doma, prišlo to. V desiatej minúte faulovali pri úniku nášho najlepšieho útočníka, on už sa chystal, že pôjde, keď zrazu počujem: Ideš!
Čo sa dialo?
Všetci boli, samozrejme, vykoľajení, ten najlepší strelec nechápal. Ja som sa rozbehol a dal gól. Potom som chodil na nájazdy do konca sezóny a z piatich som premenil štyri. A tak v roku 1999 Ivan Hlinka ukázal na mňa.
Ľudia si asi vybavia vašu netradičnú oslavu. Dali ste gól, potom skončili na ľade a začali pádlovať. Aj to vzniklo vo Švédsku?
Áno, všetky tie nájazdy som tam oslavoval rovnako. Tu na majstrovstvách sveta sme strieľali na vzdialenejšej strane, takže som mal trochu času si to užiť sám, kým na mňa ostatní naskákali. Ale musím povedať, že mi tú oslavu Kanaďania dali „vyžrať“. Mal som za sebou prvý rok v NHL a vtedajší manažér Kanady Bryan Murray bol aj mojím generálnym manažérom z Floridy. V lete so mnou chcel podpísať jednocestnú zmluvu a ja som predviedol toto. Ale nakoniec podpísal na tri roky. Lenže prišiel kemp, išli sa nájazdy a ja som to zopakoval. Všetci sa na mňa zosypali a hoci bolo po tréningu, strhla sa menšia bitka.
Zámorie nemá rado okázalé gestá, že?
Viem, ale mne to bolo úplne jedno. Mal som to zaužívané zo Švédska. Avšak po niekoľkých rokoch som aj ja to váľanie po ľade a jazdenie po kolenách obmedzil. Len si spomeňte na Tomáša Hertla, ako ho tentokrát spucovali po jeho nájazdovej fintičke. To už bolo na nich priveľa, zosmiešnenie súperov. Potom je tu však finále vo Viedni 2005, my vedieme 3:0 a Ryan Smyth tam pol minúty pred koncom úplne nezmyselne seká do Jirku Fischera. Musí tú svoju hrdosť ukázať za každú cenu.
Nasmerovali ste tím do finále a získali prvý z troch titulov majstra sveta. Ktorý je najvyššie?
Ten z Viedne 2005. Tam hrali najlepší hokejisti, bolo to ako Svetový pohár. Ale tri tituly, to je sen. Ja som si pritom dlho myslel, že majstrovstvá sú pre mňa zakliate. V roku 1997 som o nich prišiel v poslednej príprave, keď som skočil do strely a zlomil si kostičku. O rok neskôr, po Nagane, som si zase v závere vyvrtol členok. Dočkal som sa až v roku 1999 a hneď titul. Lenže Viedeň – tam boli mančafty nabité a my sme hrali fantasticky.
No nad tým všetkým sa trbliece zlato z Nagana. Tušili ste, že vás kouč Hlinka nominuje?
Tušil som to. S Frantom Kučerom sme pod ním hrali prvú obranu. On sa o nás opieral a veril, že aj hráči z Európy môžu konkurovať tým z NHL. Cítil to správne. Tým, že to bolo veľké ihrisko a ako sa hákovalo, tak sa nehralo až tak fyzicky. Keby bol ten turnaj v Amerike, mali by sme oveľa väčší problém.
Zmenilo vám to víťazstvo život? Predsa len hneď potom ste odišli do NHL.
Jasné, v Nagane sa cesta otvorila. Keby sme boli ôsmi, nič sa nestane. Ale takto Kanaďania zistili, že oni to zase až tak dobre nerobia a začali čoraz viac brať európskych hráčov. Bol to boom. Vzali si to najlepšie z európskeho hokeja, preto sa tak zlepšili.
