Tretie zlato v rade, k tomu Nagano. Predtým ešte Viedeň a dva svetové bronzy z rokov 1997 a 1998. Ako toto výnimočné obdobie vnímali samotní hráči?
„Boli sme veľmi sebavedomí, verili sme si. Neboli sme však namyslení, že by sme súperov podceňovali. Bol tam rešpekt. Prichádzalo veľa chalanov z NHL, ktorí dobre vedeli, v čom je ktorý hráč súpera silný. Vzájomne sme sa upozorňovali, na čo si dávať pozor, a to nás posúvalo najviac. Treba povedať, že šampionáty neboli vždy prechádzka ružovou záhradou, že by sme každého valcovali. V Nórsku v roku 1999 nechýbalo veľa a neprebojovali by sme sa do bojov o medaily. Až s odstupom času to vyzerá, že sme boli ako niekdajšia ruská mašina.“
Dával vám tréner Augusta voľnosť?
„Nejaké taktické pokyny tam boli, ale skôr sme si len zakričali: Ide Selänne, robí kľučku a strieľa z uhla. Tréneri nám radili, ako ich preľstiť, ale nebolo to zviazané tak ako dnes. V Nagane Sláva Lener rozoberal súperov, ale Ivan Hlinka bol stratég, ktorý vedel, ako to všetko namiešať, aby to fungovalo. Podobne to bolo aj pod Augustom a Martincom.“
Čo bolo teda kľúčové?
„Sami sme boli veľmi zodpovední. Každý vedel, akú má v tíme úlohu, a obetoval sa pre mužstvo. Aj keď bol v klube zvyknutý hrať presilovky, tak tu chodil len na oslabenia a nesťažoval sa. Veľkú rolu zohral Alby (kapitán Reichel). Bol a je veľká osobnosť, líder. Keď niečo neklapalo, automaticky to doslova vybrechal na vedenie – že musíme mať komfort a kvalitnú prípravu.“
Hovorili ste o sebavedomí. Zohralo dôležitú rolu, že ste vo finále dokázali otočiť stav, keď ste prehrávali 0:2?
„Kto robí šport, nesmie prestať bojovať, kým nezaznie hvizd alebo nepadne posledná loptička. Nesmiete sa vzdať, pretože nádej umiera posledná. My sme si na Fínov verili. Porazili sme ich aj vo finále v roku 1999 a na šampionátoch sme proti nim mali pozitívnu bilanciu. Vždy sme si hovorili, že to psychicky nevydržia, že to zvládneme. A chvalabohu to tak aj dopadlo.“
Aj vďaka vášmu gólu v predĺžení, o ktorom Robert Záruba hneď povedal: „David Moravec sa bekhendovou kľučkou navždy nezmazateľne zapisuje do dejín tejto hry.“
„Dnes viem, že som predovšetkým rád, že som mohol byť súčasťou tej skvelej generácie a že som tam zanechal aj nejakú stopu. A ten gól? To bolo vékáčko.“
Prepáčte?
„Veľké šťastie. Patýz (center Pavel Patera) mi to dobre prihral. Išiel som sám a hráč za mnou začal panikáriť, spadol ako podťatý, a ja som musel uhnúť do strany, lebo som sa bál, že do toho zasiahne. A do toho brankár Nurminen hodil ozembucha, úplne nezmyselne sebou tresol o ľad. O to to bolo jednoduchšie, pretože zrazu predo mnou zívala prázdna bránka. A potom už len nekonečná eufória.“
Tá, o ktorej chlapci snívajú.
„Počas sekundy som si spomenul na Martina Procházku, ako vo Viedni po víťaznom góle zahodil rukavice pri mantineli. Preletelo mi to hlavou, aj ja som ich odhodil a ako blázon som začal trieskať do plexiskla. A potom už neviem...“
Radosť, hymna, medaila a dav na Staromestskom námestí, však?
„Staromák? To si vybavujem len matne, ale nie je to tým, že by som strácal pamäť. Ale jazda autobusom, zástupy ľudí a to, ako ukazovali, že sú hrdí, že sú Česi – to bolo neuveriteľné.“
Na čo z turnaja spomínate najviac?
„Na kabínu, na partiu ľudí v nej. To bolo najviac. Boli sme kamaráti, chodili sme spolu na pivo. Keď bolo voľno, išli sme von všetci spoločne. Nie že dvaja zahnú doľava, dvaja doprava a tretí sa úplne otočí. Bola to iná doba, nebola taká zmedializovaná, takže sme si mohli vyvádzať takmer beztrestne. Z Nemecka 2001 si pamätám, že skupina začínala v Norimbergu a my sme z tréningov a zápasov chodili cez fanúšikovskú zónu. S Patýzom, Prochym (Martin Procházka) a Špágrom (Jaroslav Špaček) sme si tam dali pivo, klobásu, pokecali s fanúšikmi. Len keď sme vedeli, že na druhý deň hráme, tak nič také nebolo.“
Nie je to dnes už sci-fi?
„Nemal by som to hovoriť nahlas, ale nemyslím si, že sa doba až tak zmenila. Len je to viac komerčné, viac sa sleduje PR. Ale my sme chodili aj na kávu, zákusok. Turnaj sme si užili a keď sme ešte aj vyhrali, bolo to to najviac.“
