Keď sa povie Taliansko, čo vám hneď napadne?
Druhý domov, pretože je to miesto, kde som strávila časť života – v Taliansku som počas kariéry natrénovala najviac. Myslím si, že som tam bola za posledných 20 rokov častejšie než doma. Cestu tam aj späť poznám už naspamäť. Nikdy som tam nelietala, všetko autom, stovky hodín za volantom. Obľúbila som si Škodu Kodiaq, auto natrepané až po strechu, a hurá do Talianska – poznám všetky zjazdy aj čerpacie stanice po ceste. A tiež sa mi vybaví pizza, ktorú si v Taliansku veľmi rada dávam.
V talianskom Collalbe ste v roku 2007 vyhrali prvé veľké preteky. Ešte si na to spomínate?
Spomeniem si v podstate na všetky svoje preteky, ale tieto boli výnimočné. Prvýkrát som vyhrala majstrovstvá Európy. Ja, dievča zo Žďáru nad Sázavou. Bolo to krásne a nečakané. A tento moment odštartoval jednu veľkú šou. Nikdy na tieto preteky nezabudnem, už len kvôli tomu, akú fantastickú kulisu ľudia v tejto malebnej dedinke vytvorili.
Čo pre vás Collalbo znamená?
Veľmi veľa. Ja som si Collalbo a okolie za tie roky zamilovala. Skvelí a dobrosrdeční ľudia, výborné jedlo, nádherné hory a fantastické cyklistické trasy s neuveriteľnými výhľadmi. Táto kombinácia je úplne unikátna. Keď som bola v Collalbe počas letnej prípravy na moju poslednú sezónu, napadlo mi, že je to naposledy, ale nevedela som si svoj život bez Collalba predstaviť. Určite tam budem chodiť aj po kariére. Collalbo ku mne patrí a bude patriť, nech budem po kariére robiť čokoľvek.
V Taliansku ste boli prvýkrát na olympiáde, dostali ste česť byť vlajkonosičkou. Potom ste skončili štvrtá, len kúsok od medaily. Aké sú spomienky na rok 2006?
Turín bol skvelý, veľký zážitok, po pretekoch trochu sklamanie, ale nakopol ma do ďalšej kariéry. Dodnes si živo pamätám nervozitu pred vstupom na štadión, kde sa konalo slávnostné otvorenie. Ja, mladé dievča, také piskľa, a niesla som českú vlajku na udalosti, ktorú sledoval celý svet. Bola to pre mňa veľká pocta. Potom prišli preteky, v ktorých mi medaila unikla naozaj len tesne. Po štvrtom mieste sme si s Petrom povedali, že na najbližšej olympiáde ju už získam. K tomu sme smerovali. A vo Vancouveri z toho boli dokonca tri medaily (dve zlaté a jedna bronzová).
Ak odhliadneme od športu, čím je pre vás Taliansko?
Hory a káva. Hory milujem – výhľady, kravy so zvoncami, tú celkovú atmosféru… A káva patrí k môjmu životu neodmysliteľne tiež. Rada ju pijem. Najlepšia kombinácia je pre mňa vyjsť niekam na vrchol hory a tam si dať kávu.
Dvadsať rokov od vašich prvých hier v Turíne sa olympiáda opäť vracia do Talianska. Bola to pre vás motivácia pokračovať?
Áno, presne tak to bolo. Pôvodne som zvažovala, či neskončiť už po olympiáde v Pekingu. Ale cítila som sa fyzicky dobre a páčila sa mi myšlienka uzavrieť kariéru tam, kde som ju začala, teda v Taliansku. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac ma to lákalo. A som veľmi rada, že som sa takto rozhodla. Ako to bude vyzerať v Miláne, to sa dá ťažko odhadnúť, pretože tam nie je rýchlokorčuliarska hala, ale budú robiť ľad iba pre olympiádu. To je vždy veľká neznáma. Ale veľmi sa tam teším, aj keď z toho budem asi dojatá. A ciele? Veď ma poznáte, ja do sveta žiadne veľké plány oznamovať nebudem, nikdy som to nerobila. Jedna vec sa však u mňa nemení: po pretekoch si chcem povedať, že z mojej strany nebolo možné urobiť viac. Potom budem spokojná.
