2010: Osud menom Tábor

A že má formu ako hrom, dokázal na januárovom domácom šampionáte v Mladej Boleslavi, kde nečakane vybojoval prvý titul medzi mužskou elitou. Nechal za sebou všetky skúsenejšie esá. A formu si priniesol aj do nemeckého Sankt Wendelu, kde sa jazdilo o svetové zlato.

Trať bola pokrytá snehom, niektoré úseky rozbahnené, a to Štybarovi vyhovovalo. Do cieľa pretekov kategórie U23 prišiel sám pred krajanom Šimůnkom. „Je to neuveriteľné, tie pocity sa nedajú opísať. Bol to spravodlivý cyklokros, podmienky mi hrali do karát. Boli podobné tým, na akých som v uplynulých týždňoch trénoval doma,“ hovoril dojatý Štybar. Po zlatých pretekoch oznámil, že podpísal zmluvu s elitným belgickým tímom Fidea. O dvanásť mesiacov neskôr v holandskom Zeddame titul obhájil a porazil domácu hviezdu Larsa Booma aj Belgičana Nielsa Alberta.

Po strieborných sezónach 2008 v Trevise a 2009 v Hoogerheide medzi mužskou elitou nastal čas svetového šampionátu v Tábore. Než však na juhu Čiech v pretekoch o dúhový dres cyklokrosového šampióna svoju kariéru pozlátil, názov mesta neznášal. „Týždne pred pretekmi som zažíval tlak ako prasa. Všetci sa ma stále pýtali na Tábor. Na počasie. Na okruh. Na podmienky. Stále dookola,“ spomínal Zdeněk Štybar.

Cyklista Zdeněk Štybar oslavuje 31. januára 2010 víťazstvo na majstrovstvách sveta v cyklokrose v Tábore.

Ale po príchode do dejiska šampionátu, na okruh Komora, hoci bol vtedy favoritom na zlato, už bol úplne uvoľnený. „Vedel som, že mám životnú formu. Cítil som sa sviežo. Oddýchnuto. Mal som perfektné nohy,“ vybavoval si okamih pred útokom na zlato.

Mal také obrovské sebavedomie, že vôbec neriešil, aké pneumatiky zvoliť. A pritom zasnežený okruh sa rýchlo menil, pretože slnko urobilo svoje a trať pokryla hladká vrstva blata. „Myslím, že by som vyhral na čomkoľvek,“ smial sa s odstupom.

Počas sezóny spolupracoval v Belgicku, ktoré sa stalo jeho druhým domovom, so športovým psychológom. A efekt spolupráce sa prejavil, keď Zdeněk Štybar počas úvodného okruhu pichol predné koleso – a to v najväčšej možnej vzdialenosti od depa. „Zostal som však pokojný. Veril som, že preteky aj tak zvládnem,“ rozprával. Hoci stratil dvanásť pozícií a najmä more času, letel po okruhu ako raketa. Našiel rytmus a už vo štvrtom z deviatich okruhov bol na čele. A na nič nečakal. Tlačil do pedálov takou silou, že čoskoro išiel svoje vlastné preteky. Nezadržateľne mieril po zlato medzi elitou. Po devätnástich rokoch Česko oslavovalo titul majstra sveta!

Celkovo 25-tisíc divákov vytvorilo neuveriteľnú atmosféru. „Vyhrať doma pred českými fanúšikmi v takej parádnej atmosfére bola totálna nádhera. Do pretekov som išiel s tým, že na trati nechám všetko – a vyšlo to. Posledných päťdesiat metrov som išiel so zavretými očami, len som počúval ten kotol,“ rozprával Štybar, ktorý niesol na hrudi aj logo Škoda Auto.

O rok neskôr v Sankt Wendeli, kde päť rokov predtým vybojoval prvý titul v kategórii do 23 rokov, prišiel po skvelom výkone do cieľa osamotený a mohol víťazne zdvihnúť ruky nad hlavu. O tri roky neskôr, už ako ostrieľaný cestný cyklista tímu Quick Step, si odskočil do terénu v Hoogerheide. Mal za sebou skvelý rok na ceste – vyhral Eneco Tour, etapu na Vuelte a skončil šiesty na Paríž–Roubaix. Cyklokros bral len ako doplnok a na prelome roka absolvoval šesticu pretekov v Belgicku. Trikrát stál na pódiu, takže sa s ním muselo počítať aj na MS v holandskom mestečku vzdialenom len pár kilometrov od Belgicka. Štartoval až z piateho radu, ale rýchlo sa prebojoval na čelo. V predposlednom kole však spadol. Napriek tomu predviedol neuveriteľný finiš a po tretí raz v kariére získal zlato.

Šampionát potom už ako víťaz etapy na Tour de France či klasík E3 a Strade Bianche absolvoval ešte dvakrát. Pri bitke o dúhový dres na táborskom okruhu Komora vo februári 2024 svoju fantastickú kariéru ukončil.