Zažili ste to dvakrát: Aké je to hrať majstrovstvá sveta pred domácim publikom?
Obrovský zážitok, hoci aj obrovský tlak. Sú veľké očakávania od fanúšikov, ktorí sú v Česku hokejoví fanatici. V roku 2004 sme mali v novej aréne vynikajúci tím a v základnej časti, keď sme neprehrali ani jeden zápas, sme to potvrdili. V poslednom dueli sme porazili Kanadu 6:2, čo nám dalo obrovské sebavedomie do štvrťfinále. Tam sme nastúpili proti Američanom, ale myslím, že došlo k menšiemu podceneniu, alebo sme sa už videli ďalej než vo štvrťfinále. Viedli sme 2:0, ale prehrali sme po samostatných nájazdoch. Ja však verím na osud a rovnakým spôsobom sme naopak o rok neskôr vo Viedni vyhrali. Všetko zlé je na niečo dobré.
O jedenásť rokov neskôr ste sa na šampionáte v Prahe s národným tímom definitívne rozlúčili.
Tam bolo veľmi ťažké získať zlaté medaily. Keď vidíte, s akou zostavou prišla Kanada, tak mala možno lepší tím než na olympiádach. Ja som do poslednej chvíle nevedel, či budem na turnaji hrať. Počas sezóny som bol v New Jersey, kde sa mi príliš nedarilo, až ma vytrejdovali na Floridu. Tam som znovu ožil, začal som dávať góly a prišiel som na majstrovstvá sveta. Otec si to prial. A bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, aké som mohol urobiť.
Eufória?
Užíval som si to vďaka fanúšikom, ktorí mi dali najavo, že si vážia, že som tam, každé striedanie v každom zápase. A fandenie konkrétne k mojej osobe bolo niečo neuveriteľné – to by som prial zažiť každému. A ešte sa mi vydarilo štvrťfinále, v ktorom som dal tie dva góly. Teda zápas, o ktorom sa hovorí, že je vždy kľúčový, pretože vám dáva šancu na medailu. Žiaľ, v semifinále sme narazili na Kanadu, ktorá bola o niečo lepšia.
Ktorý zo šampionátov vám najviac utkvel v pamäti?
Ako chlapci sme NHL vôbec neriešili. Keby som v roku 1990 nebol na šampionáte na izbe s Holasom (Robertom Holíkom), tak by som vôbec nevedel, čo to NHL je. On mal všetky vydania The Hockey News a ja som od neho dostal školenie o NHL. Bol to môj prvý šampionát, keď až do poslednej chvíle nikto nevedel, či pôjdem ja alebo celá naša formácia. Robertovia Reichel aj Holík boli vtedy lepší hokejisti než ja. Tréner Pavel Wohl sa však rozhodol, že vezme celú formáciu, čo mi nesmierne pomohlo – inak by som sa na turnaj nedostal. Nasledovala éra v Pittsburghu, keď som sa vždy dostal do play-off, takže šanca ísť na majstrovstvá bola minimálna. V podstate skoro žiadna.
Potom vám k prvému titulu pomohla výluka v NHL.
Vo Viedni 2005 sa stretlo to najlepšie, čo sa mohlo. Mali sme však výhodu, že sme na rozdiel od Kanaďanov a Američanov hrali celú sezónu. Kanaďania, aj keď sa dostali do finále, neboli tak rozohraní ako my.
A potom je tu rok 2010. Český zázrak na ľade?
Môžete to nazvať náhodou. Ale dostali sme sa do situácie, keď sme mali nôž na krku a nebola iná možnosť než vyhrať posledné tri zápasy, aby z toho nebola najväčšia hanba v histórii. Keď hráte pod takým tlakom, tak vás ten strach z „prúšvihu“ – aj keď slovo „strach“ nemám rád – spojí. A bol taký silný, že sme si odviezli zlato. Malo by to slúžiť ako ponaučenie pre ľudí, že by si nikdy nemal nikoho podceňovať a že v športe je možné všetko. Vyhrali hráči, ktorých spočiatku nikto nechcel a ktorí pred šampionátom ani netušili, že pôjdu. Z NHL skoro všetci odmietli, preto nakoniec išli úplne iní chlapci, ktorí odovzdali maximum. Ďalšie ponaučenie je z Nagana.
Už pamätný je váš prejav z Nemecka po prehre s Nórskom. Spomínate si naň?
Myslím si, že to nebolo správne pochopené. Bol som plný emócií, možno som sa nevyjadril úplne presne. Vadilo mi, že po prehre s Nórmi začali novinári útočiť na mužstvo, že nie je dosť dobré. To bolo nespravodlivé. Tí hráči odovzdávali maximum, čo mohli. To, že nemáte kvalitu a nemali ste tak šancu, ešte neznamená, že ste zlí. Chlapcov som chcel chrániť. A povedal som, že skôr by mali byť kritizovaní hráči, ktorí sa na to vykašľali. Niektorí vnímali, že som kritizoval hráčov, ktorí tam boli, a tým ich motivoval. Nie! Chcel som ich brániť. Keď sa spätne pozerám na tie zápasy, tak kvalita tam bola. My sme neskôr súperov prehrávali, boli sme lepší než Švédi či Fíni. Ale kým sa do toho hráči dostali – keďže mnohí z nich boli na majstrovstvách prvýkrát – tak to chvíľu trvalo.
