Bol to impozantný príbeh. Pozornosť celého, nielen športového sveta, smerovala do Francúzska, pretože Tour de France presahuje hranice športu. A ťažko nájsť vhodnejší okamih, kedy spustiť projekt, ktorý má pretrvať. V okamihu, keď Stará dáma dospela k veľkému finále, sa v meste nad Seinou roztočili kolesá Tour de France Femmes.
Organizácia A. S. O., ktorá má pod sebou mužské preteky, sa rozhodla vybudovať rovnako oslnivé a pútavé podujatie aj vo svete ženského športu. Úprimne, nebolo to úplne spontánne rozhodnutie. Organizátori a Christian Prudhomme ako riaditeľ Grande Boucle totiž čelili veľkej kritike, že zatiaľ čo mužská Tour de France rastie a mohutnie, ženská verzia je prehliadaná. A kedy inokedy skúsiť reštart, ak nie v čase, keď cyklistika po pandémii covidu-19 prekvitala.
Hoci sa z viacerých strán ozývalo, že ide o prvý ročník, pravda to nebola… Už v roku 1955 sa uskutočnil vôbec prvý ročník ženskej Tour de France. Konal sa na jeseň na severe krajiny a päťetapové preteky vyhrala Britka Millie Robinson. Na pokračovanie si však ženy museli počkať až do roku 1984. Podujatie malo predsa len dlhšie trvanie – šampiónka Tour de France bola korunovaná celkovo päťkrát. Po sezóne 1989 však súťaž zložená z prológu a deviatich etáp opäť zakapala. Dôvod? Finančné problémy. Sponzori nemali záujem a preteky sa nedarilo udržať v čiernych číslach.
Ženy dlho bojovali s nedôverou. Pochybovači tvrdili, že by nemali kopírovať mužské podujatia. Bolo až neuveriteľné, že organizácia, ktorá tak bravúrne predávala Tour de France, nedokázala dôstojne uchopiť verziu pre ženy. Od roku 2014 však A.S.O. organizovala v záverečný deň Tour de France podujatie La Course by Le Tour de France – jednorazové preteky vhodné pre šprintérky na Champs-Élysées. O tri roky neskôr organizátori prešli na dvojdňový koncept, no už rok nato sa slabá ženská verzia vrátila k jednodňovej podobe. A v nej sa pokračovalo až do roku 2021. Postupom času však ženská cyklistika získavala na váhe: Medzinárodná cyklistická únia zaviedla minimálne mzdy pre tímy v ženskej World Tour, vytvorila delenie na World Tour a Prokontinentálnu divíziu a televízie sa o prenosy začali viac zaujímať. Všetko to zohralo zásadnú úlohu pri zrode Tour de France Femmes.
Po dvoch rokoch príprav vypukla Tour de France Femmes 2022, kde spoločnosť Škoda Auto sponzorovala bodovaciu súťaž o zelený dres a organizátorom aj tímom poskytla viac než 50 sprievodných a servisných vozidiel. Flotilu tvorili modely Škoda OCTAVIA a Škoda SUPERB iV s plug-in hybridným pohonom.
Organizátori museli UCI požiadať o výnimku, pretože ženské preteky môžu trvať najviac šesť dní. Tentoraz ich však bolo osem. Počas nich ženy absolvovali približne tretinu kilometrov z mužského programu. Jazdilo sa na severe Francúzska, rovnako ako pri prvom ročníku v roku 1955. V predposledný deň pretekov viedla trasa aj na Ballon d’Alsace. Práve tu sa 11. júla 1905 cyklisti na Tour de France po prvý raz v histórii pustili do boja so stúpaním. Inšpiratívny dotyk histórie pri renesancii ženskej Tour… Po porcii 1 029 kilometrov bola šampiónka Tour de France Femmes korunovaná symbolicky na Planine krásnych dievčat.
„Sen sa stal skutočnosťou,“ uľavila si Annemiek van Vleuten v cieli. Žiarila nadšením ako žltý dres, v ktorom nastupovala do poslednej etapy a suverénne si ho postrážila. Jej cesta na vrchol však nebola vždy slnkom zaliata.
S cyklistikou začala nezvyčajne neskoro. Na univerzite vo Wageningene študovala živočíšne vedy a na bicykel sadala len v rámci univerzitného klubu. „Cyklistika mi dávala rovnováhu k študentskému životu. Robila som totiž všetko, čo nie je zlučiteľné so životom profesionálnej cyklistky. Úplne bezstarostné obdobie.“
Štúdium úspešne dokončila, no vede sa venovať nechcela. Lákalo ju zistiť, kam sa môže v cyklistike dostať. „Mala som šťastie, lebo aj po skončení univerzity som bývala v študentskom domove s priateľmi. Mala som minimálne náklady a mohla som sa naplno venovať bicyklu,“ spomínala.
Testy totiž ukázali, že Annemiek van Vleuten má prirodzene vysoké VO₂ max. Len bolo potrebné správne uchopiť tréning. Písal sa rok 2007. No aj napriek nadaniu sa objavil zásadný problém – musela absolvovať tri operácie, pretože sa jej upchávali bedrové tepny. „Negatívne situácie v živote beriem ako výzvu. Snažím sa koncentrovať na veci, ktoré môžem skutočne ovplyvniť,“ hovorila.
Napriek ťažkostiam vyhrávala takmer všetko, čo si v rámci svojho programu zaumienila. Najmä rovinatejšie preteky. „Tréneri mi tvrdili, že v kopcoch nikdy nebudem dobrá. Opakovali mi to tak dlho, až som tomu začala veriť.“ No van Vleuten v negatívnych názoroch hľadala motiváciu. Začala spolupracovať s dietológom a našla si trénera na jazdu v kopcoch. A keď prvýkrát videla trasu olympijskej disciplíny v Riu 2016, dala si jasné predsavzatie: zlatá medaila bude moja. Rok tvrdo drela, aby bola dokonale pripravená. Urobila obrovský výkonnostný skok.
Ešte 12 kilometrov pred cieľom bola prvá. Išla si po zlato.
Lenže v pravotočivej zákrute hrozivo havarovala. Narazila na odtokový betónový kanál a zostala ležať bez pohnutia. Utrpela otras mozgu a tri zlomeniny stavcov. Mohlo ísť o smrteľnú nehodu. „Išla som najlepšie preteky v živote. A vedela som, že som najlepšia vrchárka planéty.“
Po návrate robila neuveriteľné výkonnostné pokroky. Aj vďaka tomu, že jej kolega Esteban Chaves odporučil sústredenie v Kolumbii. „Mama s cestou nesúhlasila. Chcela, aby som trénovala na Tenerife. Aj ja som mala voči krajine v Južnej Amerike predsudky,“ priznala, keďže jej predstava o krajine bola spojená najmä s kriminalitou a neslávne známym Escobarom.
Do Kolumbie však napriek tomu vyrazila, aj keď musela opäť prekonať veľké problémy. Na majstrovstvách sveta v Innsbrucku 2018 získala dúhový dres v časovke. O pár dní neskôr ťažko havarovala v hromadných pretekoch. Namiesto sna o zlate smerovala do nemocnice, hoci preteky hrdinsky dokončila so zlomeným jabĺčkom a poškodenými väzmi. Ani tentoraz sa však nenechala zlomiť. A keď sa uzdravila, vyrazila opäť do Južnej Ameriky. „Pri tréningu ma predbiehali starší cyklisti. Cítila som sa zničená. Ale bola to obrovská motivácia. Pretože mi bolo jasné, že ak ma tréning tak bolí, musí to viesť k zlepšeniu,“ spomínala.
S porciou kolumbijských kilometrov v nohách dokázala o rok neskôr vyhrať titul majsterky sveta v Yorkshire. Pomohla jej aj vynikajúca váha. Teda… „Vždy ide o balansovanie na hrane. Extrémne chudnutie nie je nič skvelé. Ale je zaujímavé, že chlapci sú pred veľkými pretekmi oceňovaní, ako sú vyrysovaní. A dievčatá sú okamžite spájané s anorexiou,“ poznamenala.
Triumfy sa pre ňu stali rutinou. Veď má na konte vyše stovky víťazstiev z najvýznamnejších podujatí. Trikrát vyhrala talianske Giro, opakovane klasiky Liège–Bastogne–Liège, Strade Bianche či Okolo Flámska. V rokoch 2017 a 2018 zvíťazila aj na La Course by Le Tour de France, čo bola jednodňová, nie príliš vydarená napodobenina Starej dámy.
A v lete 2022 aj tú skutočnú. Obnovenú. Hoci si aj tentoraz prešla bolesťou a krach nádejí bol na dosah. Na začiatku pretekov sa cítila veľmi zle. Mala žalúdočné problémy a niekoľkokrát musela zastaviť pri krajnici na toaletu. „Bola som veľmi blízko odstúpenia. Vlastne som si bola istá, že odstúpim.“
Ale nevzdala sa a tešila sa z jedného z najväčších víťazstiev kariéry. „Zlepšovať sa je stále ťažšie. Nájsť detaily, ktoré ma posúvajú vyššie, je náročnejšie. Ale cyklistiku si stále užívam. A vždy budem. Vyraziť na bicykli a dať si kávu uprostred tréningu je skvelá vec. Niečo také budem raz organizovať,“ zasnívala sa pri plánoch do budúcnosti, keď si na Planine krásnych dievčat dosýta užila triumf na Tour de France Femmes 2022.
