2025: Michal Kamermeier: Deň bez bicykla je premárnený

Bol to veľkolepý debut. Tour de France 2025 absolvoval v drese Škoda We Love Cycling! Michal Kamermeier alias „instagramový“ Majk na cestách putoval z Lille do Paríža v rámci karavány najväčších etapových pretekov sveta ako cyklistický ambasádor mladoboleslavskej značky.

11. 12. 2025 130 rokov

V lete 2025 ste absolvovali kompletnú Tour de France. Nie v pelotóne, ale ako súčasť sprievodu v úlohe ambasádora Škoda We Love Cycling. Čo pre vás táto príležitosť znamenala?

Bol to splnený sen. Stal som sa súčasťou najväčších pretekov planéty od prvej po poslednú etapu. Niekedy som putoval po trase s pojazdnou kaviarňou vo vozidle Škoda, čím som sa vrátil do mladých rokov, keď som pracoval ako barista. Zároveň som absolvoval cyklistické vychádzky so zaujímavými ľuďmi ako Zdeněk Štybar, Andy Schleck, Jiří Ježek a mnohými ďalšími. Bolo to nádherné prepojenie, ktoré som si nikdy nedokázal ani predstaviť.

Kedy sa vlastne zrodila spolupráca Michala Kamermeiera a Škoda Auto?

Práve na Tour de France. Ale už v roku 2018. Vtedy ma česká automobilka pozvala na jednu z etáp v rámci hospitality programu. To bol začiatok nášho dlhého partnerstva.

Ako veľmi vám bicykel zmenil život?

Skutočne úplne zásadným a dramatickým spôsobom. Či už z osobného, alebo zdravotného hľadiska. Cyklistika ma zachránila pred morbídnou obezitou. Mal som sedemnásť a vážil som takmer stopäťdesiat kilogramov. Išiel som si kúpiť nohavice a žiadna konfekčná veľkosť mi už nebola dobrá. To bol signál na poplach.

A prečo ste sa rozhodol práve pre bicykel?

Vyskúšal som všetko. Naozaj. Beh, plávanie, chôdzu... Tá ma chytila, ale trpeli kĺby. A cyklistika bola v tomto smere ideálna. Rok a pol slúžil bicykel ako prostriedok na zníženie hmotnosti. Z pozície, keď ma zachránil, sa stal mojim koníčkom a neskôr aj prácou. Je to krásne.

Spomínate si na okamih, keď sa bicykel stal vášňou?

Keď som absolvoval prvú bikepackingovú výpravu pred desiatimi rokmi. Dokončil som bakalárske štúdium. Finančné rezervy boli minimálne. Prišiel som na to, že na bicykli sa dá krásne a lacno cestovať. Okrem toho, že človek spozná veľa nových miest, môže ochutnávať rôzne kuchyne a pritom všetko, čo zje, spáli. Takže sa vôbec netreba starať o váhu. Prešiel som Rakúsko, Nemecko, Maďarsko, Slovensko... V Rakúsku som pritom objavil skutočné cyklotrasy, ktoré som z Česka vôbec nepoznal. Pre cyklistu úplný balzam. Odvtedy som vlastne neprestal jazdiť.

Na bicykli ste došli z Brna do Singapuru, potom ešte na Bali, absolvovali ste cestu cez Južnú Ameriku, precestovali juh Európy. Je pre vás jednoduchšie vymenovať krajiny, kam ste sa na bicykli ešte nevydali?

Nemám prejdenú Škandináviu, pobaltské krajiny, Ukrajinu a Bielorusko. Ale na juh Európy jazdím pravidelne. Ak si chcem užiť jazdu na biku alebo graveli, mierim na Balkán. Keď mám náladu na výbornú cestnú cyklistiku, volím Rakúsko, Taliansko, Švajčiarsko alebo Nemecko.

Aký tip na cyklistickú dovolenku by dal Michal Kamermeier alias Majk na cestách našej klasickej rodine?

Poslal by som ju do Maďarska. Tam urobili obrovský pokrok z hľadiska infraštruktúry pre cyklistov. Majú tisíce kilometrov skvelých cyklotrás, väčšinou po rovine, takže jazda na bicykli je naozaj pre každého. A navyše ide o veľmi lacnú možnosť. Nemožno vynechať Rakúsko. A aby to nebolo jednotvárne, zvolil by som Chorvátsko. Človek sa tam dohovorí, infraštruktúra je dobrá a ak niekde chýbajú cyklotrasy, vodiči sú ohľaduplní. Sú závislí od cestovného ruchu a podľa toho sa k cyklistom správajú.

Akú najhoršiu skúsenosť ste na bicykli zažili?

Na začiatkoch mojich ciest som si nerobil veľkú hlavu z rôznych výstražných tabúľ. Napríklad v Bosne alebo Srbsku nebolo ideálne stanovať mimo odporúčaných priestorov, najmä tam, kde boli tabule upozorňujúce na možnosť výskytu mín ako pozostatkov vojny. Inak v Bosne a Srbsku nemajú problém zhodiť človeka do priekopy. Každá krajina má svoje špecifiká. Ale jednoznačne najhoršie bolo Peru. Hneď tretí deň ma prepadli. Necítil som sa tam bezpečne. Veľmi som sa na putovanie po Južnej Amerike tešil, ale ľudia boli veľmi uzavretí, málo komunikovali. A cyklistická infraštruktúra bola nulová. Človek sa postupne dostane do módu, že počíta so zrazením z bicykla.

Prešli ste aj krajiny, kde často vôbec netušili, čo cyklistika znamená...

Irán, Omán, Katar, Emiráty... Musím povedať, že to boli skvelé zážitky. Nikde som sa necítil ohrozený. Všade ma pohostili, chceli sa fotografovať, pozývali ma k sebe domov. V Gruzínsku, Arménsku či na Balkáne si chceli takmer v každej dedinke pripiť pálenkou na úspech mojich ciest. Človek je často prekvapený pohostinnosťou.

Kedy sa z koníčka stala cyklistika prácou?

Keď som išiel na Bali. To som už mal dohodnuté rôzne spolupráce. Ľuďom som dával tipy na sociálnych sieťach. Okrem výnimiek nepropagujem komerčné produkty, skôr ponúkam cestovateľské odporúčania. Aby to bolo dostupné pre širokú komunitu. Napríklad len okruh s dĺžkou päťdesiat kilometrov. Ale vylepšený o zaujímavý gastronomický zážitok a zastávku na hrade či zámku. Na začiatku roka sa vždy snažím dohodnúť čo najviac spoluprác, v priebehu roka sa potom ozýva množstvo ďalších firiem.

Spojenie bicykel a Michal Kamermeier funguje prakticky na dennej báze. Čo pre vás znamená deň bez bicykla?

Utrpenie. Som extrémne hyperaktívny, neviem oddychovať. Keď som si napríklad počas objavovania Slovinska dal na deň od bicykla pauzu, nachodil som dvadsaťtisíc krokov. Predstava, že ležím na preplnenej pláži s ďalšou tisíckou ľudí alebo sa nudím na hoteli, zatiaľ čo vonku je modrá obloha – to je premárnený deň. Som nesmierne vďačný, že sa cyklistika stala mojou životnou náplňou. Bicykel je najlepšia kancelárska stolička. Keby som mal sedieť v kancelárii, psychicky by som to nezvládol. Musel by som mať len polovičný úväzok. A popoludní tráviť čas niekde vonku...

Stali ste sa za 17 rokov v sedle športovcom, ktorý zvládne všetko?

Som odolnejší, kondične určite výborne pripravený na veľké výzvy. Ale aj tak každý rok na začiatku cyklistickej sezóny absolvujem dôkladnú lekársku prehliadku vrátane kardiologického vyšetrenia. Čoskoro budem mať tridsaťštyri a nechcem nič podceniť.

Štvalo vás niekedy bicyklovanie? Nastal okamih, keď ste už nemali chuť prejsť ani kilometer?

Z každej dlhšej výpravy sa vraciam vyčerpaný. Ale bez bicykla vydržím maximálne tri dni. A už na druhý deň rozmýšľam, kam pôjdem nabudúce. Ide skôr o psychickú ako fyzickú únavu. Neustále je čo objavovať. Krajinu. Gastronómiu. Skvelých ľudí, ktorí sú s cyklistikou spojení. Aj keď mám niekedy temné myšlienky, bicykel vždy zvíťazí. A udržiava ma vo forme. Vďaka nemu si môžem naplno užívať život.