14 dní a vyše 6 000 kilometrov: Zvládla Škoda Enyaq cestu až za polárny kruh?

Keď poviete, že sa v decembri chystáte elektromobilom za polárny kruh, väčšina ľudí si začne ťukať na čelo. „Spotreba v tých mrazoch bude obrovská, nikam sa nedostaneš,“ hovorili. „Nabíjať budeš celé hodiny,“ varovali. Realita? Bolo to jedno z najlepších a najslobodnejších dobrodružstiev môjho života. Sadli sme do nového modelu Enyaq 4×4, vyrazili zo Zlatých Moraviec a s cieľom pozdraviť Santu vo fínskom Rovaniemi sme sa vydali na 14-dňový roadtrip, ktorý zmenil môj pohľad na cestovanie nielen elektromobilom.

Možno to znie šialene, ale náš plán bol nemať plán. Teda, takmer žiadny. Jediné, čo sme mali rezervované dopredu, boli dve noci v presklenom iglu ďaleko na severe v meste Ranua, kde sme chceli zachytiť polárnu žiaru. Všetko ostatné? Čistý „blink“. Ubytovanie na nasledujúci deň sme riešili vždy večer predtým cez Booking, trasu sme upravovali zapochodu a nabíjanie sme brali ako súčasť psychohygieny. A výsledok? Absolútna sloboda a nulový stres z toho, že niekam nestihneme doraziť včas.

Poľsko a Pobaltie: Diaľničné prekvapenia

Hneď úvod cesty mi zbúral niekoľko predsudkov. Ak máte v hlave obraz Poľska spred dvadsiatich rokov, vymažte ho. Od našich hraníc až po Varšavu sme sa viezli po špičkových, nových rýchlostných cestách. A čo je pre slovenského vodiča takmer nepochopiteľné – pre osobné autá sú zadarmo. Žiadne mýto, žiadne známky, len plynulá jazda.

Presun cez Litvu, Lotyšsko a Estónsko bol takisto zážitok, cesty sú tu kvalitné a rovné, akoby boli robené podľa obrieho pravítka. Doslova. Medzi Litvou a Lotyšskom sme natrafili na 20-kilometrovú rovinku, kde som sa volantu ani nemusel dotknúť. Enyaq si len ticho plachtil krajinou. Cestou sme sa zastavili na Hore krížov v Litve – mieste s neuveriteľne silnou, až mystickou atmosférou, a pokračovali sme ďalej na sever.

No a ako to bolo s nabíjaním? Nuda, ale v tom najlepšom slova zmysle. Infraštruktúra je dnes už taká hustá, že sme to vôbec neriešili. Celé plánovanie nabíjacích zastávok sme nechali na navigáciu v aute. Ak sme však chceli zastaviť skôr kvôli káve či toalete, auto sme dali nabíjať mimo plánovanej zastávky a akonáhle sme sa pohli, Enyaq zvyšok trasy prepočítal, aby boli zastávky aj naďalej efektívne. Využívali sme najmä karty od ZSE Drive a GreenWay, ktoré fungovali v roamingu takmer všade (kde nefungovala GreenWay, tam nás podržala ZSE a naopak).

Stratégia bola jednoduchá. Cez deň rýchle „kávové“ prestávky na rýchlonabíjačkách a v noci, kým sme spali v hoteli, sa auto „napapalo“ doplna z AC wallboxu. Ráno sadáte do vyhriateho auta s reálnym zimným dojazdom okolo 350 kilometrov, čo na naše denné presuny v mrazoch bohato stačilo.

Čaro náhody: Objav menom Kuopio

Po trajekte z Tallinnu do Helsínk (kde check-in prebehol automaticky načítaním EČV – vitajte v budúcnosti) sa všetko zmenilo. Fínsko nie je len krajina, je to životný štýl. Čím viac sme stúpali na sever, tým viac ubúdalo áut a pribúdalo stromov (a taktiež sáun).

Jeden z najsilnejších momentov nám však pripravila číra náhoda. Tým, že sme dopredu nemali presne stanovený plán cesty, jedno popoludnie sme sa rozhodli zapichnúť prst do mapy a ubytovať sa v meste Kuopio. Nečakali sme nič extra, no to, čo nám toto mesto ponúklo, nás dostalo. Našli sme nádherné ubytovanie priamo pri jazere s vlastnou saunou, čo je vo Fínsku takmer povinná výbava. Ale to najlepšie prišlo v meste – objavili sme otáčajúcu sa reštauráciu na veži s panoramatickým výhľadom na celé mesto.

Uprostred mesta sa totiž nachádza hora, na ktorej je lyžiarska zjazdovka, skokanské mostíky a spomínaná panoramatická reštaurácia. Sedíte, popíjate drink, vychutnávate si skvelé jedlo a Fínsko sa vám doslova točí pred očami. Presne pre takéto neplánované objavy je cestovanie bez pevného itinerára zážitkom.

Laponsko: Iglu, soby a (ne)viditeľná žiara

Naším cieľom bolo mestečko Ranua a neskôr Rovaniemi – oficiálne bydlisko Santa Clausa. Práve v Ranue sme mali onen jediný fixný bod programu: dve noci v presklenom iglu na zamrznutom jazere. Predstava bola jasná – ležíme v posteli, pozeráme sa cez sklenenú strechu na oblohu a nad nami tancuje Aurora Borealis.

Realita? Fínsko sa rozhodlo, že nám ukáže svoju zamračenú tvár. Celý čas, čo sme boli za polárnym kruhom, bola obloha zatiahnutá. Polárnu žiaru sme nevideli ani na sekundu. Iróniou osudu bolo, že hneď prvú noc po našom odchode sa obloha vyjasnila a v storkách miestnych chalanov, s ktorými sme zažili najadrenalínovejší večer tripu, sme videli fotky nádhernej zelenej oblohy presne z miesta, kde sme nocovali.

Ale viete čo? Vôbec to nevadilo. Pretože Laponsko nám to vynahradilo inak.

Zažili sme pravú severskú divočinu. Jazda na snežných skútroch v noci, cez hlboké lesy a zamrznuté močiare, bola asi to najlepšie, čo som vo Fínsku zažil. Keď vypnete motor uprostred ničoho a započúvate sa do absolútneho ticha, je to zážitok, ktorý sa vryje pod kožu. Navštívili sme tradičnú „kotu“ (laponský stan), opekali klobásky, kŕmili soby a dokonca sme v miestnej ZOO videli polárnu líšku (čo je podľa miestnych pomerne náročné dokonca aj v ZOO, keďže je veľmi plachá).

A samozrejme, Santa Village. Áno, je to komerčné, áno, je to turistické, ale prekročiť polárny kruh (čo je tam vyznačené aj na zemi) a vidieť tú vianočnú atmosféru, to proste k roadtripu na sever patrí a tamojšia atmosféra prebudí kúsok dieťaťa aj v dospelých.

Škola šmyku na škandinávsky spôsob

Samostatnou kapitolou boli cesty za polárnym kruhom. Tam už asfalt nehľadajte. Cesty sú pokryté vrstvou utlačeného snehu a ľadu. Miestni jazdia na pneumatikách s hrotmi a lietajú po ľade stovkou, akoby sa nechumelilo. My sme mali klasické stredoeurópske „zimáky“.

Pre mňa to bolo cvičenie pokory. Keď vás na čistom ľade predbehne staré Volvo, chvíľu máte chuť pridať, ale potom vám auto jemne zavrtí zadkom a pripomenie, že fyziku neoklamete. Enyaq to však zvládol s prehľadom. Vďaka batérii v podlahe má nízke ťažisko a sedí na ceste ako tank aj v takýchto nehostinných podmienkach. Naučil som sa čítať povrch, predvídať a hlavne nikam sa neponáhľať. Táto „ľadová škola“ mi dala viac ako desať rokov jazdenia po domácich cestách.

Čo ma ale dostalo, bola spotreba a tepelný komfort. Vonku mrzlo, no my sme v aute občas sedeli len v tričkách. Vďaka tepelnému čerpadlu a možnosti predhriať si auto cez aplikáciu sme doň nikdy nesadali v bundách. Spotreba počas celého tripu dosiahla 23,4 kWh/100 km. A nabíjanie? Aj v decembrových mrazoch to šlo rýchlo a my sme dosahovali maximálne výkony cez 170 kW. Kým sme si dali kávu, auto bolo pripravené na ďalšiu etapu.

Cesta späť: Švédske diaľnice a vianočná romantika

Návrat sme zvolili inou trasou – cez Švédsko, Dánsko a Nemecko. Švédsko nás privítalo širšími cestami a vyššou rýchlosťou (110 – 120 km/h), ale rovnako krásnou prírodou. Nabíjacia sieť Ionity je tam taká hustá, že sme už ani nepozerali do navigácie. Jednoducho sme išli, a keď sme dostali hlad, zastavili sme na najbližšej stanici.

Záver cesty patril vianočnej atmosfére. Prešli sme si trhy v Štokholme, Kodani, Hannoveri, ale vrcholom boli Drážďany. Ak ste tam ešte neboli na vianočných trhoch, napravte to. Je to ako vystrihnuté z rozprávky. Zastavili sme sa tam len na pár hodín cestou do Prahy, auto sa zatiaľ nabilo doplna a my sme si užívali skvelé nápoje a ešte lepšie jedlo.

Dovolenka, ktorú by raz mal zažiť každý

Po 14 dňoch a vyše 6 000 kilometroch sme zaparkovali doma v Zlatých Moravciach. Unavení? Trochu. Šťastní? Maximálne. Ešte teraz mi spomienky na niektoré momenty vyplavujú endorfíny.

Tento trip mi potvrdil jednu vec. Elektromobilita už nijak neobmedzuje, ani pri dlhej ceste, ani pri ceste na sever. Nie je to o strachu, či vôbec dôjdem do cieľa. Je to o zmene nastavenia mysle. Prestávky na nabíjanie nie sú „stratený čas“, ale moment na vydýchnutie, kávu a jedlo. Cesta na sever nie je o pretekaní s časom, ale o kochaní sa nádhernou okolitou krajinou. Potom aj tie kilometre plynú, ani nevieš ako.

Ak váhate, či sa vydať na podobnú cestu, moja rada znie, choďte. Zbaľte si teplé veci, stiahnite si dobrý playlist, rozhodne neplánujte každý kilometer a nechajte sa viesť cestou. A aj keď možno neuvidíte polárnu žiaru, tak ako my, tie zážitky, prekvapenia z nepoznaného, káva na pumpe kdesi za polárnym kruhom a pocit absolútnej slobody, tie vám už nikto nevezme.

A o tom predsa cestovanie je.