2018: Škoda ako životná značka

Posadil vás otec za volant už ako malého chlapca?

Vôbec nie. Venoval som sa atletike. Celkom mi to išlo. Až v jedenástich rokoch som prejavil záujem o motoršport a prišiel som za otcom, že by som rád vyskúšal motokáry. Moje začiatky však neboli vôbec jednoduché – vôbec mi to nešlo a pripadal som si ako „nemehlo“. Vďaka dedovi a otcovi som mal tvrdú školu, pretože mi obaja venovali maximum a motoršport ma začal šialene baviť. Otec bol špičkový okruhový jazdec a nikdy by mi nenapadlo, že by som niekedy jazdil rallye.

Ako osemnásťročný ste vyhrali Škoda Pick-up, o rok neskôr ovládli Škoda Octavia Cup. Aká bola cesta z okruhov k rallye?

Okruhové preteky sa konali hlavne v Brne alebo na okruhu v Moste. Sníval som o veľkých sériách v zahraničí, ale finančne boli nedostupné. Zároveň som ako divák chodil na preteky v rallye. Bola to oveľa väčšia zábava, väčší adrenalín. A tak som krátko po devätnástych narodeninách išiel v Bloviciach so Škodou Octavia prvú rallye v živote.

O dva roky neskôr vašu kariéru v rallye takmer ukončila ťažká nehoda pri pretekoch na Slovensku, keď vám praskla pneumatika a skončili ste v nemocnici. Otec bol vtedy proti pokračovaniu vašej pretekárskej kariéry.

Vtedy išlo o veľmi nepríjemnú situáciu, ale ja som chcel pokračovať. A otec ma podporil. Tak ako počas celej kariéry. Vždy sa snažil poradiť, len raz mi niečo poriadne vyčítal. Ešte na okruhoch. V sezóne 2001 som sa usiloval o víťazstvo v Škoda Octavia Cupe. Otec ma v Moste v poslednom kole púšťal na prvé miesto, ale ja som takým spôsobom vyhrať nechcel, a tak som ho dotlačil do cieľa na nárazníku pred sebou. V boxoch mi dôrazne vysvetlil, že ak nevyhráme seriál celkovo, ďalší rok na štarte nebudeme. Za absolútne prvenstvo bola totiž nová škodovka. A aby sme mali na sezónu, predali sme ju a pokryli tak náklady. Našťastie som ďalšie preteky vyhral a tým aj celý seriál.

Nikdy sa nenašiel okamih, keď ste mali pochybnosti o zmysle vašej cesty v automobilovom športe?

Sezóna 2003, ktorú sme odštartovali s vtedajším navigátorom Filipom Schovánkom práve nehodou na Rallye Tatry, bola veľmi zložitá. Boli sme posádka s továrenskou podporou Škody Motorsport, ale prvých päť podujatí so Škodou Octavia WRC sme nedokončili. Či už kvôli havárii, alebo technickým problémom. Moje sebavedomie bolo na nule. Ale všetko sa zlomilo pri Barum rallye. V skvelej konkurencii sme skončili tretí, čo predstavovalo obrovský impulz. Ďalšie dve domáce súťaže sme vyhrali a o rok neskôr prvýkrát ovládli domáci šampionát. V rokoch 2006 a 2007 sme v súkromnom tíme Czech Rally Team Škoda – Kopecký mohli vďaka škodovke a našim partnerom štartovať v majstrovstvách sveta s vozidlom Škoda Fabia WRC a priznávam, že to bolo pre mňa „najviac“. Riadiť Fabiu WRC na súťažiach MS je nezabudnuteľné... Nasledoval rok 2008 – „rok prechodu a transformácie“ celého tímu Škoda Motorsport a od roku 2009 sme sa, už s novým spolujazdcom Petrom Starým, stali plnohodnotnou posádkou mladoboleslavského továrenského tímu s vozidlom kategórie Super 2000, ktorý neskôr vystriedali modely Fabia R5, Fabia R5 EVO a Škoda Fabia RS Rally2, s ktorým pretekám doteraz.

Vyhrali ste titul majstra sveta WRC2, boli ste európskym šampiónom, kráľom Ázijsko-pacifického šampionátu, opakovane majstrom Česka. Domácich titulov máte celkom desať. Viac ste z kariéry vyťažiť mohli len ťažko, že?

Chýba len titul absolútneho majstra sveta. Nie je tajomstvom, že v sezóne 2008 som chcel jazdiť majstrovstvá sveta s WRC. Lenže vtedy bola finančná kríza. Mal som možnosti vstúpiť do iných továrenských tímov, ale musel by som zaplatiť dva milióny eur. Zostal som verný Škode. A nikdy som to neľutoval. Od polovice sezóny som začal testovať Fabiu S2000, ďalší rok som pretekal v IRC. A následne prišli najväčšie úspechy.

Až sa zdá, ako by ste mali recept na víťazstvo. Čo bolo kľúčom všetkých mimoriadnych výsledkov?

Rýchlosť! A tiež spoľahlivosť. Nemal som veľa karambolov. A keď sa už niečo prihodilo, tak mimo súťaž. Raz sme testovali na Valašskou rallye. Bolo povolené rezanie pneumatík a s navigátorom Pavlom Dreslerom sme to chceli využiť. Vtedy som s autom treskol do stromu a rozbil som ho tak, že bolo nepojazdné. Ale na druhý deň mi z továrne priviezli nový stroj, štartoval som a vyhral. Ako súkromný jazdec by som mal smolu, v tomto ohľade bolo pôsobenie v továrenskom tíme obrovským bonusom.

Stretávali ste sa často so závisťou niektorých kolegov, ktorí túžili po vašom mieste a možnostiach?

Nikdy som to neriešil. Treba povedať, že ide o naozaj náročnú prácu. Napríklad v sezóne 2011 som bol v kombinácii všetkých testov a pretekárskych povinností celkovo 220 dní v zahraničí.

Ktorý z titulov je pre vás najviac výnimočný?

Mám titul z majstrovstiev sveta v kategórii WRC2, čo sa nikomu v Česku nepodarilo. Pritom v danej sezóne sme na medzinárodnej scéne vôbec nemali štartovať. Plán bol, že sa zameriame na domácu obhajobu titulu. Ale dostali sme šancu v Monte Carle a vyhrali. A tak sme dostali ďalšiu príležitosť na Korzike. A zase sme vyhrali.

Vtedy ste s navigátorom Pavlom Dreslerom boli ako kapela. Kam ste prišli, tam ste vyhrávali...

Bola to životná sezóna. Ovládli sme všetkých šesť domácich podujatí a získali titul. Vo svete sme dominovali na Sardínii, v Nemecku a potom sme v Turecku víťazstvom spečatili titul majstrov sveta.

Nezostal v tieni titulu majstra sveta WRC2 a prvenstva v európskom šampionáte titul z APRC? Alebo ani vy sám neprikladáte prvenstvu v Ázijsko-pacifickom šampionáte zásadný význam?

Pre mňa to bol obrovský úspech. Súťaže v Ázii a Pacifiku boli veľmi špecifické. Šampiónom bol vtedy Gaurav Gill z Indie, náš tímový kolega. S týmito majstrovstvami mal veľa skúsenosti. A my sme ho dokázali na neznámych tratiach poraziť, čo vyžadovalo maximálny výkon. Nebojovali sme len s nástrahami ciest, ale aj netradičnými výzvami. V Austrálii sme dvakrát míňali stádo kráv. Raz na prehľadnom mieste, druhýkrát za horizontom. A to bolo naozaj veľmi tesné. V lesoch zase boli výstražné cedule upozorňujúce na padajúce koaly. A pri pretekoch v Malajzii som sa bál asi úplne najviac.

Dostali ste sa za volantom Škody Fabia S2000 do krízovej situácie?

Vôbec nie. Ale pretekalo sa prakticky len po cestách v palmových hájoch. Tesne pred štartom nás niekto upozornil, aby sme boli v prípade nehody alebo technických problémov obozretní, pretože je tam nasadených viac ako tisíc kobier – kvôli likvidácii vtákov a živočíchov ohrozujúcich plody paliem. Po jednom zo skokov nám praskol držiak tlmiča a auto sme museli odstaviť. Vtedy som nemal dobrý pocit. Navyše počas tréningových jázd a prvého prejazdu sme nikde nikoho nevideli. Ale len čo sme zastavili, o pár minút bolo pri aute hádam dvadsať zberačov plodov, čo nám, pochopiteľne, prinieslo istý pokoj.

Okrem Fabie S2000 ste riadili Fabiu Kit Car, Octaviu WRC, Fabiu WRC, Fabiu R5 a Fabiu RS. Existuje v novodobej histórii motoršportu Škody Auto vozidlo, ktoré ste nepilotovali?

Jazdiť som sa učil na Favorite v uzavretom areáli v Rychnove. Vtedy som ešte nemal ani osemnásť. Následne som prešiel všetkými vozidlami – či už pre rallye alebo okruhy. Celá moja kariéra je spätá so Škodovkou, s ktorou som vytvoril množstvo rekordov. A som na to hrdý. Z hľadiska dĺžky tohto prepojenia ide vo svete motoršportu o unikát. Pozícia továrenského pilota mi výrazne rozšírila obzory, a to nielen po športovej stránke. Spoznal som Áziu aj Pacifik. Štartovali sme v Novej Kaledónii, Austrálii, Číne, Malajzii, na Novom Zélande, v Japonsku, Brazílii, Argentíne… vďaka Škodovke som mal šancu spoznať celý svet a som za to maximálne vďačný!

Okrem pretekárskych povinností ste zároveň pracovali aj na vývoji nových vozidiel. Bol vôbec čas osláviť všetky výnimočné úspechy?

Zabrať viem aj v tomto smere... V roku 2009 sme s Petrom Starým prišli v kombinézach a s pohármi za víťazstvo na Barum rallye na izbu o šiestej ráno. Po tom, čo sme absolvovali ceremoniál a tlačovú konferenciu, sme boli asi desať krokov od vchodu do hotela. Ale moji najlepší kamaráti z Lična, kde som vyrastal, nás presvedčili, aby sme si s nimi šli pripiť do neďalekého baru. Trochu sa to natiahlo. Keď sme potom v roku 2018 v Turecku vyhrali titul majstrov sveta, letel som rovno na testovanie do Španielska. Po návrate ma čakala manželka na letisku s tým, že sa musíme zastaviť pozdraviť jej kolegov z práce. Pri predstave cesty do centra Prahy som bol dosť mrzutý. Ale v bare čakali všetci moji kamaráti, vtedajší navigátor Pavel Dresler... To bola najpríjemnejšia a najkrajšia oslava.