Enyaq pokoril tisíce kilometrov drsných afrických ciest

Nabíjanie v utajení

Keďže ani na spiatočnej ceste po východnom pobreží neboli k dispozícii prakticky žiadne verejné nabíjacie stanice, naša dvojica musela nabíjať z bežnej siete. A keďže miestne elektrické vedenie nie je dimenzované na takúto záťaž, dobíjanie batérie bolo pomalé.

Ale vraj to až tak nevadilo. V tejto fáze expedície Renske a Maarten kvôli zlým cestám každý deň najazdili len 150 kilometrov. Keď napríklad etapu ukončili o 15.00 hod. a nabíjali nepretržite do 9.00 hod. ráno, batéria bola dobitá - čo je pohodlnejšie ako celodenné nabíjanie zo slnka. Oba prístupy pritom zvyčajne kombinovali.

V kempoch sa miestni obyvatelia často čudovali, prečo Renske a Maarten potrebujú toľko elektriny

"Niekedy sme museli veľa vysvetľovať a presviedčať. Ľudia tam nikdy predtým nevideli elektrické auto. Mohlo to trvať aj hodinu. Za elektrinu sme vždy platili a boli sme ochotní zaplatiť aj trojnásobok miestnej ceny. Niekoľkokrát sme to ani nevedeli vysvetliť a oni jednoducho nechápali, že nabíjame auto. Na internete sme si pozreli miestnu cenu a potom sme im dali veľké prepitné," spomína Renske.

Možno si hovoríte - ako je možné zatajiť, že nabíjate auto? "Bolo to napríklad v kempoch, kde si môžete pripojiť karavan. Niekedy to tak bolo jednoduchšie, pretože sme vedeli, že miestnym obyvateľom nevysvetlíme, na čo potrebujeme ich elektrinu," dodáva Maarten.

Vítané inovácie z budúcnosti

Naša dvojica sa prirodzene najlepšie cítila v Južnej Afrike. Takmer ako doma - veď afrikánčina sa vyvinula z holandčiny. A rozumeli? "Fungovalo to. Miestni obyvatelia nás pozvali na braai - akúsi grilovačku a spoločenské stretnutie zároveň - a po pár drinkoch sme sa krásne naladili na ich vlnu," smeje sa Renske a dodáva, že hoci ide o rozdielne jazyky a niektoré slová si ani zďaleka nie sú podobné, s Juhoafričanmi sa solídne dorozumeli.

Elektromobil často vzbudzoval záujem miestnych obyvateľov

Horšie to bolo pri ďalšej ceste na sever pozdĺž východného pobrežia. "Svahilčina a množstvo miestnych jazykov a nárečí. Niekedy sme sa dohovorili po anglicky, inokedy len rukami a nohami. Otvárali sme kryt nabíjacieho konektora, kde sa zvyčajne nachádza hrdlo palivovej nádrže, a ukazovali sme, čo budeme potrebovať. Vytiahli sme kábel s konektorom a dali sa do reči. Na karosérii sme tiež ukazovali zobrazenú mapu našej trasy - po chvíli ľudia zvyčajne pochopili, čo potrebujeme, aj keď elektromobil videli prvýkrát." Podľa Maartena boli reakcie dedinčanov pozoruhodné. "Povedal by som, že 99 percent ľudí reagovalo pozitívne a nadšene. Veľakrát sa stalo, že sme prišli do dediny a o chvíľu tam stálo dvadsať ľudí, ktorí sa fotili a vyzerali byť šťastní, že nás vidia."

Záujem bol na niektorých miestach naozaj značný

"Bolo to asi také, akoby oslavovali návštevu s vynálezom z budúcnosti. Ľudia nás vítali a reagovali veľmi pozitívne. Elektromobil vnímali ako niečo, čo by mohlo byť prínosom aj pre nich," dodáva Renske. Pohostinnosť a prívetivosť miestnych obyvateľov ich často prekvapila - napríklad keď na zemi rozmiestnili solárne panely, celé hodiny ich sledovali desiatky párov očí. Miestni obyvatelia im tiež často darovali mango alebo papáju.

Keď Enyaq posilňuje partnerstvá

Na otázku, čo cestovateľom najviac utkvelo v pamäti, obaja skonštatovali, že Namíbia. Nádherná, vzdialená, izolovaná krajina. A potom, samozrejme, mnoho ďalších útržkov. "V druhej polovici cesty ma zarazila jedna zmena. Na západe sme boli v okruhu niekoľkých stoviek kilometrov v podstate jediní belosi. Na východe to naopak boli väčšinou miestni belosi, ktorí nás pozývali k sebe. Spolu sme varili, jedli a diskutovali o mnohých zaujímavých témach. Alebo niečo iné: v Holandsku chováme veľa dobytka, dokonca aj na vývoz. V Afrike majú k mäsu iný prístup - celkom bežne pochádza z lovu. A kvôli tomu sme sa aj my začali na tento spôsob zabezpečovania potravín pozerať inak. Nie že by sme teraz chodili pravidelne loviť, ale otvorí vám to oči a začnete vnímať aj iný prístup. Veci jednoducho nie sú čiernobiele, správne alebo nesprávne, sú len iné," vysvetľuje Renske.

Afrika je v mnohých oblastiach hlavne nekonečný priestor

"Jedným z vrcholov cesty bol pre mňa príchod do Kapského mesta. Stolovú horu sme videli už z diaľky približne 80 kilometrov. Bol som veľmi dojatý. Cestu sme pripravovali viac ako rok a potom po ôsmich mesiacoch na ceste dorazíte na jej najjužnejší bod. Vystúpili sme na iný kopec neďaleko Stolovej hory, aby sme ju odfotili, a bolo to jednoducho fenomenálne!" spomína Maarten.

Rok a pol na ceste v obmedzenom priestore auta s jedným človekom - to musí byť poriadna skúška partnerského vzťahu. "Áno, boli sme spolu veľmi intenzívne, vyše tisíc hodín bok po boku v aute. Lenže my sa príliš nehádame, pretože spolu veľa komunikujeme. Sme zvyknutí hovoriť o všetkom, dokonca aj o nepríjemných pocitoch. Myslím si, že expedícia nás veľmi zblížila. Človek musí tomu druhému úplne dôverovať. Niekedy sme po náročnom dni obaja unavení a nie je priestor na to, aby sme boli milí a príjemní. Ale keď to ten druhý pochopí, aj to je láska. Dáte tomu druhému potrebný priestor," zveruje sa Renske.

Dlhá cesta vo dvojich naozaj radikálne preverí vzťah

Obaja cestovatelia priznávajú, že expedícia ich zmenila aj ako ľudí. Maarten hovorí, že celkovo spomalil a naučil sa žiť len v prítomnosti, deň po dni. Cesta ich pochopiteľne vytrhla z kultúry a rytmu ich rodnej krajiny. "Teraz rozmýšľame trochu inak. Nakoniec zapadneme späť do života v Holandsku, ale chvíľu to potrvá. Pre mňa je dôležité, že som si uvedomil, čo je v živote podstatné. Ľudia."

Len pár škrabancov a tlmič, nič viac

Skutočnosť, že obaja partneri prešli z Holandska do Južnej Afriky a späť v elektromobile, dokazuje, že cestovať sa dá aj takto udržateľne. "Jazda na elektrinu je v porovnaní so spaľovacími motormi jednoducho iná. Ale ako vidíte, všetko je možné. Pre nás sa elektrina stala samozrejmosťou. Treba si na ňu len zvyknúť. Žijeme vo svete, kde je elektrina prakticky všade. A s jej pomocou sa všade aj dostanete. Alebo si vezmite solárne nabíjanie. Nemali sme s ním žiadne skúsenosti a pred cestou sme ho vyskúšali len dvakrát. Začali sme v Maroku a kým sme z tohto štátu odišli, pripadalo nám to už úplne normálne. Človek si musí zvyknúť na zmeny, prinútiť sa urobiť ten veľký skok a byť otvorený novým veciam. Ale je to oveľa jednoduchšie, ako si ľudia myslia," uvažuje Renske.

Cestovatelia si špeciálne vybavené auto zatiaľ nechajú na prednáškové turné, ale časom pravdepodobne zamieri do múzea Škoda

Aké plány majú dobrodruhovia po návrate do bežného európskeho života? Na programe je rodina, priatelia, Vianoce a koniec roka. O ďalších cestovateľských plánoch zatiaľ nerozmýšľali, ale priznávajú, že budúci rok sa budú chcieť o svoj príbeh podeliť. A možno aj inšpirovať ostatných, aby podnikli niečo podobné. Takže prednášky, možno aj kniha? "Áno, pracujeme na oboch. Máme o čom rozprávať," odpovedajú jednohlasne.

Cestou domov sa na pár dní zastavili v Mladej Boleslavi a prezreli si továreň, kde bolo ich auto vyrobené. Stretli sa aj s členom predstavenstva Škoda Auto Martinom Jahnom. Ten im na auto nalepil českú vlajku ako suvenír z ďalšej krajiny, ktorú navštívili.

Člen predstavenstva spoločnosti Škoda Auto Martin Jahn nalepil na auto českú vlajku

Expedičné vozidlo vo svojom rodisku prešlo dôkladným servisom. "Keď technik auto pripojil k počítaču, opatrne sa spýtal: Ale uvedomujete si, že toto je auto s pohonom zadných a nie všetkých štyroch kolies? Samozrejme, že vieme, že je to auto s pohonom zadných kolies, ale ľudia si mysleli, že na to všetko musíme mať len auto s pohonom štyroch kolies. Vyskytol sa len jeden problém: na posledných kilometroch zvlnenej cesty sa pokazil tlmič, takže auto "krivkalo" 500 kilometrov do prístavu v Keni a potom ďalších 2 000 kilometrov z Grécka do Českej republiky. Auto je ťažké, jednoducho mu nevyhovovali zlé africké štrkové cesty a tlmič to vzdal," hovorí Maarten a dodáva, že okrem toho nemuseli za celý čas riešiť jediný technický problém.

"Sme prekvapení, pretože autu sme dali naozaj zabrať. Kryt podvozku je len poškriabaný a trochu pomliaždený. To je však okrem prasknutého čelného skla všetko. Nerobili sme žiadnu údržbu, len sme pravidelne dopĺňali kvapalinu do ostrekovačov. A vymenili sme niekoľko menších plastových dielov karosérie. Ale jadro auta je také odolné! Nemuseli sme robiť vôbec nič. Najväčší stres pre mňa predstavovala preprava auta do Európy. Odpojili sme 12-voltovú batériu, takže vysokonapäťová batéria bola automaticky odpojená. Najprv sme išli ku kontajneru, odpojili sme ich a ja som si pomyslel: Dobre, bude to v kontajneri šesť týždňov. Ako to bude fungovať, keď to zapojíme späť? Ale len som si sadol do auta a jazdil som s ním, akoby sa s ním jazdilo naposledy včera!"

Začína sa cesta loďou do Európy - nakladanie do prepravného kontajnera

Čo sa stane so špeciálne upraveným autom a jeho vybavením, napríklad so solárnymi panelmi? "Zatiaľ nevieme, čo budeme robiť. Spočiatku si všetko necháme, pretože sa chceme podeliť o náš príbeh a je oveľa jednoduchšie vysvetliť, ako niečo funguje, keď to môžete hneď ukázať. Ale nevieme, čo potom spravíme s autom a celou zostavou. Možno ho ponúkneme spoločnosti Škoda, možno bude užitočné pre múzeum. Ale uvidíme," hovorí Renske.

Príliš nad tým nerozmýšľajte a pustite sa do toho

Na záver sme sa našich hrdinov opýtali, akú radu by dali začínajúcim objaviteľom, ako sú oni. "Nad svojím nápadom príliš nerozmýšľajte. Je dobré mať cieľ a držať sa ho. Ale nesnažte sa plánovať všetko medzi tým. Pretože potom uvidíte po ceste medvede, ako hovoríme v Holandsku. Vždy sa nájdu dôvody, prečo by človek nemal niečo robiť. Vždy sa nájdu prekážky. Keď niečo vymyslíte, nepripravujte sa príliš," radí Maarten a jeho partnerka súhlasne prikyvuje a dodáva: "V ľudských silách je toho omnoho viac, ako si myslíme. Keď sme prišli s nápadom vydať sa na dlhú expedíciu s elektromobilom, pomysleli sme si, že sa nechceme spoliehať len na elektrickú sieť, a dovtedy na to neexistovalo žiadne riešenie. Potom Maartena napadlo, že by sme možno mohli použiť solárnu energiu a jednoducho niekde umiestniť panely a nabíjať. Ale ani na to neexistovalo žiadne riešenie nabíjania. My sme si však povedali, že dobre, tak skúsme nájsť niekoho, kto to dokáže vyrobiť. Myslím, že práve to je napokon moje hlavné ponaučenie."

Jedna zo zastávok na ceste späť: Mladá Boleslav

"Na začiatku sme mali nápad, ale nechceli sme o ňom príliš hovoriť, lebo sme sa báli, že nám ho niekto ukradne. Ale keď sme to zverejnili, reakcia bola veľmi pozitívna a dostali sme veľkú podporu, vrátane množstva informácií - aha, poznám túto firmu, možno vám pomôžeme a podobne. Takže keď máte skvelý alebo dokonca bláznivý nápad, neváhajte sa oň podeliť," uzatvára Maarten.