ENYAQ iV dobýja vesmír. Ako sa dostať blízko ku hviezdam?

Pri tvorbe snímky meteorického roja Orionidy pomáhal českému astrofotografovi Petrovi Horálkovi aj elektrický Enyaq Coupé iV. Poďte sa pozrieť na to, čo si vznik takejto fotografie žiada a ako k nemu elektromobil napomohol.

10. 12. 2022 Životný štýl

Fotografovaniu krás nočnej oblohy sa Petr Horálek venuje dlhodobo a niekedy je to zdĺhavá a náročná práca. Jeho snímka meteorického roja Orionidy napríklad vznikala dlhých sedem rokov, počas ktorých sa Petr vydával do odľahlých miest, kde obloha nie je ovplyvnená svetelným smogom. A pri jednej z týchto výprav mu ako „expedičné“ vozidlo poslúžila Škoda Enyaq Coupé iV.

„Na auto mám špecifické nároky a Enyaq Coupé iV ich rozhodne spĺňa,“ vysvetľuje Petr, prečo uvítal možnosť vyskúšať si pri práci elektromobil značky Škoda. „Musí mať dobrý dojazd, pretože niekedy pri výprave za nočným fotením najazdím aj stovky kilometrov. Okrem toho musí byť priestranné, a nielen preto, aby sa doň pomestila všetka moja technika, ale napríklad aj preto, aby som si v ňom mohol pohodlne zdriemnuť. Nezriedka vyrážam do miest, napríklad v slovenských horách, kde žijú medvede. Tam teda von v spacáku ozaj spať nechcem. A to ani nehovorím o tom, aká praktická bola v teréne štvorkolka,“ vysvetľuje astrofotograf.

Zobraziť 5 fotografie

Enyaq Coupé iV ho okúzlil aj presklenou panoramatickou strechou vozidla. „Svit hviezd síce trochu tlmí, ale dáva mi dobrú predstavu o tom, čo moje fotoaparáty rozostavené vonku okolo auta vidia,“ hovorí Petr. A páčia sa mu aj detaily. Vozidlo ponúka dostatok možností pre nabíjanie všetkej techniky a Petr oceňuje aj vychytávku v podobe Virtuálneho pedálu, pomocou ktorého možno „vykopnutím“ nohy bezdotykovo otvoriť batožinový priestor. „Keď som ovešaný technikou, tak je to veľmi príjemná vec,“ usmieva sa.

Presklená strecha dáva dobrú predstavu o tom, čo vidia fotoaparáty rozostavené okolo auta.

Ako človeka, ktorý často vyráža do „divokej“ prírody a ktorý k nej má blízky vzťah, ho samozrejme teší aj skutočnosť, že Enyaq Coupé iV je elektromobil. „Okrem lokálne bezemisnej prevádzky je fajn aj tichý pohon, vďaka ktorému zbytočne neruším zver. To by mi mohlo pomôcť v situáciách, keď by som chcel zvieratá fotiť spolu s oblohou,“ uvažuje Petr. Jeho špecialitou sú totiž práve fotky, na ktorých nie je len samotná nočná obloha, ale kde hrá významnú rolu aj krajina a v nej práve ľudia alebo zvieratá. Zlomom v jeho kariére fotografa bola snímka, ktorú urobil v roku 2014 na Novom Zélande a ktorú NASA vybrala za Astronomickú snímku dňa. Od toho okamihu sa tejto pocty dočkal viac ako tridsaťkrát. Najnovšie práve v prípade fotografie roja Orionidy.

Snímka Petra Horálka, ktorú v roku 2014 urobil na Novom Zélande a ktorou prvýkrát zaujal NASA.

Sedem rokov práce

Presne 28. októbra tohto roku NASA ocenila už 35. fotografiu Petra Horálka a publikovala ju pod názvom Sedem rokov Halleyho prachu. Snímka vznikla aj s pomocou elektromobilu Enyaq iV a NASA ocenila nielen jej krásu, ale aj celkovú náročnosť. Petr na tomto diele pracoval priebežne sedem rokov. „Orionidy sú pozostatkom slávnej Halleyho kométy, ktorá sa k Zemi vráti až v júli 2061, ale každoročne nám ju okolo 21. októbra pripomína práve tento meteorický roj. Nie je zďaleka taký silný, ako medzi verejnosťou dobré známe Perzeidy, veď v našej zemepisnej šírke sa na oblohe objaví v čase maxima päť až sedem meteorov za hodinu. Príležitosť fotiť mám v podstate len niekoľko dní okolo maxima, pričom všetko ovplyvňuje aj počasie. Samozrejme musí byť jasná obloha, čo zvykne byť v októbri dosť problém,“ vysvetľuje Petr skutočnosť, prečo trval vznik snímky tak dlho.

Čakanie na ten správny okamih.

Zaujímavé je aj to, že fotky nepochádzajú z jedného miesta. Príčinou sú rôzne poveternostné situácie v priebehu siedmich rokov fotenia, ktoré Petra nútili fotiť vždy na trochu inom mieste. „Výsledná fotografia je zloženinou množstva časozberných snímok krajiny, čo je v tomto prípade oblasť prešovských sopiek. Tú som nafotil spolu s maximom roja Orionidy v októbri pandemického roku 2020,“ hovorí Petr. Na výslednej fotografii vidieť celkovo 47 meteorov a okrem toho aj výraznú planétu Mars, ktorá bude v decembri tohto roku k Zemi najbližšie za posledné dva roky.

: Unikátna snímka meteorického roja Orionidy vznikala postupne sedem rokov a kvôli zlým poveternostným podmienkam boli meteory fotené na rôznych miestach v Čechách a na Slovensku. Pri jej dokončení Petrovi Horálkovi pomáhal aj elektromobil Enyaq iV a námaha sa vyplatila: 28. októbra 2022 NASA publikovala túto fotografiu ako Petrovu už 35. prestížnu Astronomickú snímku dňa. (pre väčší náhľad rozkliknite)

Cesty za tmou

Okrem šťastia na počasie je pri takomto fotení dôležité vydať sa do oblastí, kde obloha nie je ovplyvnená takzvaným svetelným smogom, ktorý je spôsobený nešetrným a zle riešeným umelým osvetlením z miest. Problém v skutočnosti netrápi len astrofotografov, ale rovnako tak aj prírodu a napokon aj zdravie nás všetkých. „Aj pre ľudské oko je svetelný smog rušivý aj vo vzdialenosti až 50, pokojne aj 80 kilometrov od akéhokoľvek väčšieho mesta. Pre foťák je to samozrejme omnoho horšie. Cítiť to aj vo vzdialenosti vyše 200 kilometrov od veľkej aglomerácie,“ vysvetľuje Petr.

V Európe je podľa neho miest, ktoré by boli takto dostatočne ďaleko od svetelného znečistenia, len málo. „Jednou z najlepších lokalít je z tohto hľadiska Park tmavej oblohy Poloniny na Slovensku, ale vhodné miesta nájdeme aj vo Veľkej Fatre alebo v Beskydoch. Veľmi dobrá je aj Šumava,“ vymenováva Petr niektoré miesta, ktoré často lákajú aj amatérskych fotografov. Sám napríklad pri vyhľadávaní vhodných miest využíva webovú stránku www.lightpollutionmap.info. „Za tmou bez svetelného smogu a za rôznymi úkazmi my astrofotografi často cestujeme po celom svete, ale začínajúci fotografi môžu hľadať miesta vo svojom okolí,“ radí odborník.

Podľa neho pritom stačí relatívne základná výbava. „Dôležitý je kvalitný a pevný statív, to je úplný základ. Z neho niečo nafotíte aj s dobrým mobilom, ale kto to myslí vážne, tak by mal zainvestovať do digitálneho fotoaparátu s väčším čipom, ako majú mobily. Teda do zrkadlovky alebo modernej bezzrkadlovky,“ vraví Petr o výstroji. Potom si stačí už len vybrať vhodné miesto s oblohou bez rušivého svetla civilizácie a začať experimentovať. Podľa Petra to chce trochu trpezlivosti: „Skúšajte niekoľkosekundové expozície pri vyššom ISO a maximálnej svetelnosti a spoznávajte limity svojho foťáku. Prekvapením pre mnohých začiatočníkov je to, že pomerne rýchlo sa im darí zachytiť omnoho viac, ako dokážu vidieť očami. A to je len začiatok, od ktorého sa potom mnohí odrazia,“ radí skúsený fotograf nočnej oblohy.

Petr Horálek

Petr Horálek sám seba opisuje ako popularizátora astronómie, spisovateľa, cestovateľa a milovníka a fotografa krás (nielen) nočnej oblohy. Prakticky za všetko toto „môže“ jeho vášeň pre nočnú oblohu a jej fotografovanie. Nebyť jej, len ťažko by získal viac ako 30 ocenení Astronomická snímka dňa NASA, nestal by sa prvým českým fotoambasádorom Európskeho južného observatória alebo delegátom Medzinárodnej asociácie pre tmavé nebo. Práve vďaka svojej vášni najskôr vyštudoval Teoretickú fyziku a Astrofyziku na Masarykovej univerzite v Brne, následne pracoval napríklad ako astronóm na Akadémii vied ČR, potom v hvezdárni v Úpici, v hvezdárni Valašské Meziříčí a aktuálne je aj popularizátorom astronómie na Fyzikálnom ústave v Opave. Od roku 2015 pôsobí ako lektor na voľnej nohe, organizuje fotografické workshopy a okrem vyššie spomínaných rolí prispieva aj do časopisu Tajomstvá vesmíru. V roku 2015 sa mu vďaka jeho úspechom dostalo pocty v podobe po ňom pomenovanej planétky 6822 Horálek, ktorú v roku 1986 objavila astronómka Zdeňka Vávrová. Do týchto okamihov vydal tri knihy, organizuje pozorovania nočnej oblohy a prednáša o svojich cestách.
www.petrhoralek.com